--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír č.: 1273
Název: Čo ťa čaká, Slovensko ?
Zdroj: NN Ročník........: 0002/021 Str.: 009
Vyšlo: 01.01.1992 Datum události: . . Rok: 1992
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

S nostalgiou a zvláštnymi rozpakmi sledujem rôzne a tzv. "zasvätené" komentáre o Slovensku. Samozrejme, po boji je každý generálom. Hľadajú sa chyby na tom druhom, analýza stíha analýzu, no chýba to hlavné: neochota bývalej koalície zamyslieť sa sama nad sebou. Následky jej politického diletantstva, naivity, slepoty a podcenenie vlastného národa prinieslo krutú realitu. Komunisticko-gottwaldovské Slovensko, pod vedením hulváta, krikľúňa a zbabelca "ocka" Mečiara, ktorý si na zločineckej komunistickej ideológii dokázal vybudovať úspešnú kariéru. Ako ten najponíženejší lokaj a najúbohejší služobník sa do r. 1989 vždy riadil podľa hesla: "Lepšie je sa mýliť so stranou, ako povedať pravdu proti strane."

Triezvo uvažujúcemu občanovi sa natíska otázka: Ako je to možné, že do novembra 1989 občianskí zbabelci typú Mečiara, Prokeša, Weissa, Čiča, Slobodníka, Miškovského, Gašparoviča a ďaľších chameleónov, nedokázali prejaviť občiansku a morálnu odvahu a statočnosť? Je to vina novembra 1989, alebo vina slovenského národa, že dnes sú na čelných funkciách a vedú slovenský národ do záhuby?

Na rozdiel od niektorých českých politikov, komentátorov a ľudí typu p. Hoľčíka, Mikloša, Porubjaka, Bakšaya a iných, ktorí zvaľujú vinu na národ, nemôžem s nimi súhlasiť. Mám na to dosť dôkazov a analitických argumentov.

Je nesporné a reálnymi faktami podložené, že 17-ty november 1989 bol vlastne frakčný ľavicový puč, dočasne premaľovaný na ružovo a svoju úlohu vlastizradcov tu zohrali niektorí špičkoví členovia Charty 77. Možno, že dnes už pochopili, že boli tiež len obetnými baránkami.

Po dvojročnom úsilí môžem pokojne napísať, že v roku 1987 jedna vysoko profesionálna inštitúcia, ktorú nazvem špeciálne oddelenie strategickej rozviedky so sídlom v Prahe začala rozpracovávať prvé varianty. Úloha Slovenska tu mala svoje zvláštne špecifikum. Spočívala v diskreditácii katolíckeho disentu a hlavne tých členov a kňazov, ktorí odolali tlakom ŠtB na spoluprácu. Týmto bol poverený v rokoch 1987-1988 bývalý pracovník SAV v Bratislave Ondrej D...., ktorý materiály ŠtB spracúval a publikoval. V súčastnej dobe túto judášsku úlohu plní Vladimír Mečiar a jeho ponížený služobník arcibiskup Sokol, ktorý ešte 26. 9. 1989 podpísal sľub vernosti ČSSR.

Najväčším sklamaním pre radového občana na Slovensku bolo, keď pochopil, že Václav Havel ani ako prezident, ani ako občan, nemá záujem, aby ekonomickí komunistickí zločinci boli podľa zákona odsúdení a nakradnuté majetky im boli zabavené. Svoju oddanosť im demonštroval úplne otvorene. Časť jeho amnestie z 1. 1. 1990 a niektoré časti novelizácie trestného zákona schváleného FZ dňa 2. 5. 1990 s účinnosťou od 1. 7. 1990 v podstate amnestovali nezákonné obohacovanie sa bývalých vysokopostavených komunistických funkcionárov, ako aj iných zbohatlíkov totalitného režimu. Išlo tu o náhodu, alebo zámer? Jedno je však isté. Václav Havel morálne podporil a povýšil komunistických zločincov na účet slušného radového občana. To je realita a jeden z dôvodov, prečo na Slovensku zvíťazila ľavica, ktorá sa dokázala preobliecť do národného a nacionálneho rúcha.

Myslím si, že víťazstvo ľavice na Slovensku plne neuspokojilo jej predstaviteľov. Svoju rozpínavosť už dávajú verejne najavo. V splupráci s českou ľavicou by teraz chceli udusiť demokratické sily v Čechách. Ako hlavný oporný bod by im malo slúžiť rozloženie svojich síl vo Federálnom zhromaždení. Ako memento pre českých demokratov nech vyznie vyhlásenie čelného predstaviteľa SDĹ Pavla Kanisa, zverejnené v Slovenskom denníku z 1. VIII. 1992, ktoré prebrali z Lidovej demokracie, pod ktorým je podpísaná Eva Rolečková. Citujem:... "že bývalá koalícia na Slovensku sa rozpadla pod tlakom a cielene organizovaným úderom zvonka, pretože boli kupovaní ľudia, ktorí mali za úlohu dosiahnuť vnútorné rozpory u tejto koalícii."...

Tu sa zákonite natíska otázka: Nemáte na tejto tragédii aj vy kus viny, Ján Čarnogurský, František Mikloško, vy, páni Holčík, Porubjak, Gál, Mikloš, ktorí ste počas vašej vlády mali nasadené ružové okuliare, ktoré vás odtrhli od reality?

Všetko nasvedčuje tomu, že reálne uvažujúci občan Slovenska už vidí, čo je na dne priepasti. A ak sa má znova začať boj o demokraciu, treba najprv začať bojovať o každého slovenského občana. Treba už teraz rozmýšľať o tom, aby skôr-neskôr toto krvopotné víťazstvo sme si dokázali udržať. Diletantstvo a naivita bývalej slovenskej koalície nech je pre nás varujúcim mementom. Nejsmieme dopustiť, aby komunistickí hulváti, krikľúni, šovinisti a nacionalisti nám vsugerovali dedičnú nenávisť voči českým, demokraticky zmýšľajúcim občanom. A na mečiarovsko-prokešovskú teóriu, ako Češi okrádali Slovákov, treba dávať konkrétne protiargumenty. Také protiargumenty, ktoré nemožno výurátiť. Dobre všetci vieme, že ti, čo nás z titulu komunistickej ideológie a z titulu svojich funkcií na Slovensku okrádali, neboli a nie sú českej národnosti. A ti, čo ich trestnú činnosť vedome zakrývali a zakrývajú, tiež nemajú národnosť českú.

Vladimír Pavlík