--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Trojnásobný agent ŠtB žehná na Slovensku
Zdroj: NN Ročník........: 0004/002 Str.: 016
Vyšlo: 01.01.1994 Datum události: 01.01.1994 Rok: 1994
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

Ak mám hodnotiť prvý rok samostatného Slovenska a jeho zviditeľnenia v demokratickom svete, ovšem v tom negatívnom, tak popredné miesto tu zaujíma Vladimír Mečiar, predseda vlády SR a arcibiskup Ján Sokol.

Ten prvý, možno už ani nenesie zodpovednosť za to, čo činí. Jeho duševný stav by sa mal v čo najkratšej dobe stať pracovnou náplňou kolégia nezávislých psychiatrov, ktorí by mali rozhodnúť, ako ho izolovať od politickej scény. Do úvahy by mali zobrať aj tú skutočnosť, že niektoré jeho bláboly s najväčšou pravdepodobnosťou vznikajú aj pôsobením určitých psychotronických metód na ovplyvnenie jeho myšlienkového a duševného pochodu.

Možno, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo v posledný deň roku 1993 a v prvý deň roku 1994, ako by si bol toho vedomý a preto radšej mlčal. Myslím si, že týmto Slovensku aj skutočne pomohol.

Horšie to ovšem bolo s arcibiskupom JÁNOM SOKOLOM, metropolitom Slovenska. Tento trojnásobný agent ŠtB, ev. č. 13007, 40221, 300708, kr. menom Svätopluk, sa rozhodnul prehovoriť do duše slovenského národa. A to nielen v posledný deň roku 1993, ale aj v prvý deň roku 1994 a to priamo na televíznej obrazovke.

V úvode svojho príhovoru pripomenul november 1989, rozjasané tváre všetkých ľudí, plných optimizmu. Dnes ale podľa neho vládne pesimizmus, nezáujem jedného o druhého, stráca sa úcta a medziľudské vzťahy sú veľmi zlé. Zároveň si kladie otázku, "čo sa to vlastne stalo"? "Kde je príčina tohoto stavu, ktorí vidíme na každom kroku"?

Hneď ale konštatuje, že chyby hľadáme v tých druhých, no nie v nás samých. Citujem: "Zabudli sme, že nás minulosť pozbavila úcty, slušnosti, pracovitosti, zodpovednosti a mnohých bohužiaľ, aj viery. Ani si neuvedomujeme, že nám otupelo svedomie a práve v tom je príčina všetkého zla, tohto smutného stavu, ktorý tu dnes je. Jedni neprimerane bohatnú a to aj na úkor iných, neraz nečestným spôsobom, iní zase na druhej strane majú biedu, možno niektorí aj hlad. Otupelo svedomie voči Bohu, ktorý musí byť na tom mieste, ktoré mu právom patrí. Veď bez Boha niet spravodlivosti, zodpovednosti, svedomitosti, bez Boha niet opravdivého pokoja, radosti a šťastia. Doba, ktorú prežívame, je vážna. Práve preto dostávame znamenia, aby sme sa vrátili k Bohu a to cestou pokánia. Pokánie znamená, obrátiť sa k Bohu a odvrátiť sa od hriechu".

Myslím si, že to, čo tu vyslovil arcibiskup Ján Sokol, je priamo na neho ako vyšité. ASI MU SKUTOČNE OTUPELO SVEDOMIE VOČI BOHU, KEĎ ZA ČASŤ SVOJHO ŽIVOTA SA Z NEHO STAL TROJNÁSOBNÝ AGENT ŠtB. Musím s ním súhlasiť, že doba, ktorú prežívame na Slovensku je vážna. Hlavne v tom, ŽE SLOVENSKÚ CIRKEV OVLÁDAJÚ NIELEN AGENTI A PRISLUHOVAČI ŠtB, ALE AJ PREDĹŽENÉ RUKY NOMENKLATÚRNEHO KOMUNISTICKÉHO BRATSTVA. Pokiaľ v tejto situácii dostáva aj arcibiskup SOKOL znamenia, aby sa ľudia vrátili k Bohu, s poľutovaním sa ho musím opýtať, či tieto znamenia mu náhodou nedáva JEHO BÝVALÝ RIADIACI ORGÁN Z ŠtB? Preto aj, pokiaľ hovorí o pokání, mal by sa priznať a poprosiť o odpustenie vlastný národ, hlavne, že zlyhal AKO KŇAZ. A ja by som bol prvý, ktorý by som mu odpustil.

Je paradoxné, keď arcibiskup Sokol navádza vlastný národ, citujem: "Zanechajme aj my staré cesty, zlé, vychodené chodníky. Zanechajme starý spôsob života, zjednoťme sa touto cestou, teda, inou kráčajme v roku 1994".

Ako som už naznačil vo vyše uvedených riadkoch, on sám,ako druhý najvyšší cirkevný hodnostár na Slovensku by mal urobiť pokánie a zároveň vyzvať všetkých kňazov, ktorí pôsobili a pôsobia ako agenti a dôverníci ŠtB, aby ho nasledovali. Všetko ale nasvedčuje tomu, že arcibiskup Sokol sa na niečo podobného nechystá. Pravdepodobne svoje ovečky považuje za také nemysliace stádo, ako profesionálny klamár a dezinformátor Vladimír Mečiar, občanov SR.

Veď ako tragikomicky, ale zároveň aj bolestne musí slušnému a mysliacemu občanovi pripadať záver jeho príhovoru, citujem: "Aj ja Vás, milí moji bratia a sestry, drahí televízní diváci, vyprosujem a želám milostiplný, požehnaný Nový rok. Nech ochrana Panny Márie Vás sprevádza na každom kroku, nech Vám pomáha obnoviť ducha Nazaretskej rodiny vo Vašich rodinách. Nech Vám vyprosí potrebnú silu odolať všetkým nástrahám, aby ste vydávali svedectvo o jej synovi Ježišovi Kristovi, aby ste boli magnetom ktorý priťahuje, vlieva radosť, vlieva šťastie a nádej tomuto beznádejnému svetu.

K tomu Vám, Vašim rodinám, spoločenstvám, všetkým bratom, posielam svoje požehnanie v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Amen".

Je veľmi smutné, že tieto krásne a múdre slová hovoril človek a kňaz, ktorý ešte 26. 9. 1989 vo funkcii arcibiskupa a metropolitu podpísal takýto SĽUB VERNOSTI ČSSR, citujem: "Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej socialistickej republike a jej socialistickému zriadeniu a že nepodniknem nič, čo by bolo proti jej záujmom, bezpečnosti a celistvosti. Budem ako občan socialistického štátu plniť svedomite svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z mojho postavenia a vynasnažím sa podľa svojich síl podporovať budovateľské úsilie smerujúce k blahu ľudu".

Ako jedného zo svedkov, ktorý je na tomto sľube podpísaný, je meno súdruha MÁČOVSKÉHO, nomenklatúrneho člena ÚV KSS, ktorý mal za prednovembrového režimu dozor nad cirkvami. Podobnú funkciu dotyčný súdruh zastáva aj v dešnej dobe. Ozaj, prečo asi?

Bolo by nanajvyš potrebné, aby sa objektívne zhodnotilo nielen minulé, ale aj súčasné obdobie slovenskej cirkvi. Ľudia, ktorí danej problematike rozumejú, dobre vedia, že v mnohých veciach má táto hierarchia strašne ďaleko od Boha. Nemožno tento problém nechávať ako tabu.

Hovorí sa, že jedným z najväčších úspechov diabla je, keď sa preoblečie do kňazského rúcha a pod rúškom farizejstva vedie svoje ovečky na scestie. Ak budeme vychádzať zo súčasnej reality, dobre vieme, v akom hojnom počte slúžili kňazi a cirkevní hodnostári komunistickému režimu a ŠtB.

Tí poslušní kolaboranti a spolupracovníci sú znovu na vysokých, riadiacich funkciách. Paradoxom ale ostáva, že z tých, ktorí si za minulého režimu zachovali čistý štít, mnohí majú znovu problémy. Prečo asi?

Dobre si pamätáme na výroky bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý komunizmus nazval ríšou zla a prirovnal ho k diablovi. Dnes, keď na Slovensku sú jeho pohrobkovia znovu pri moci, neni ťažké si domyslieť, komu slúžia a proti komu budú bojovať cirkevní hodnostári typu arcibiskupa Sokola.

Tak, ako pred novembrom 1989, aj terajšia koaličná garnitúra si je dobre vedomá, že kto ovláda cirkev, má velký vplyv na radového občana, na jeho myslenie. Majú to vcelku dobre zrátané a štatisticky je preukázané, že aspoň polovica ľudí na Slovensku pravidelne navštevuje bohoslužby.

A z toho práve by rada aj dnešná moc vyťažila. Za účinnej podpory a spolupráce takých velikánov, ako sú Mečiar a Sokol, je treba urobiť zo Slovákov mlčiacu a pokornú masu, za ktorých ten prvý bude myslieť a ten druhý sa bude len tak naoko modliť.

Vladimír PAVLÍK