--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Červené slnko šéfuje ústavnému súdu SR
Zdroj: NN Ročník........: 0004/013 Str.: 020
Vyšlo: 01.01.1994 Datum události: 01.01.1994 Rok: 1994
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

Ako som už neraz konštatoval, naposledy v NN č. 04/1994, samostatné Slovensko má pripravenú garnitúru, ktorá má dostatočnú prax, aby preplávala v každom režime. Jedným z pilierov by mohol byť aj terajší predseda Ústavného súdu SR súdruh akademik JUDr. MILAN ČIČ, CSc.

Keby v rámci Európy existovala kniha o prevracačoch kabátov a ideológií, tak tento kovaný borec by tu zaujal popredné miesto. Krvavá škvrna, ktorá sa aspoň z morálného hľadiska nikdy nevyčistí z jeho mena, je jeho podpora a propagácia zákonov č. 231/1948 Zb a č. 232/1948 Zb. ešte v roku 1972, hoci vedel, že podľa nich BOLA OBESENÁ AJ MILADA HORÁKOVÁ. Miesto toho, aby po novembri 1989 urobil verejné pokánie a utiahol sa do ústrania, tak nás začína opäť poučovať a sám pritom hľadá nepriateľov samostatného Slovenska. Samozrejme, znovu z denníka REPUBLIKA, v ktorom toho času publikuje OSEM agentov a dôverníkov ŠtB.

A tak sa nám na titulnej strane týchto novín prihovoril v piatok 28. 1. 1994 pod názvom: "MOJE SLOVO O SLOVENSKU." Jeho duša bolševická sa tu nezaprela. Veď jeho superbohaté skúsenosti sú k nezaplateniu a ako tak usudzujem, rád by na Slovensku vychoval novú garnitúru jemu podobných bardov. Samotný jeho úvod neveští nič dobrého. Citujem: "O Slovensku sa napísalo už mnoho pekných básní, próz, esejí, i objektívnych polititických úvah a hodnotení. Žiaľ, mnohí politici, alebo publicisti šíria o Slovensku aj výmysly, nepravdy, v lepšom prípade polopravdy." Vidieť, že súdruh ČIČ sa dokáže zviditeľniť v každej dobe, pokiaľ má zaručené mocenské kreslo.

Preto sa ani nečudujem jeho ďalším vetám, citujem: "Rozpačitosť alebo aj nežičlivosť tých, ktorí s nostalgiou spomínajú na spoločný československý štát, bedákanie maloverných a ustráchanosť pochybovačov ZNEPRÍJEMŇUJÚ DOBRÉ POCITY OBČANOV A OSLABUJÚ ODHODLANIE I CHUŤ ÍSŤ CESTOU NÁROČNOU." Tu sa už krvilačnosť súdruha ČIČA dostáva do veľmi nebezpečných dimenzií. V ďalších častiach čitateľ pochopí, prečo som túto myšlienku vyslovil.

V brožúre pod názvom "SOCIALISTICKÉ SÚDNICTVO" z roku 1970, č. 4, v tom čase Milan Čič vo funkcii námestníka ministra spravodlivosti SSR profiloval svoje myslenie v článku pod názvom: "DVADSAŤPÄŤ ROKOV SOCIALISTICKEJ CESTY."

Vyberám niektoré jeho "skvosty", ktoré ostanú navždy čiernou a krvavou škvrnou dnešného samostatného Slovenska. Udalosti po februári 1948 hodnotil takto: "Je len prirodzené, že víťazstvo robotníckej triedy nútilo porazenú domácu i zahraničnú buržoáziu hľadať skryté ilegálne formy útoku a boja proti základom socialistického štátu. Komunistická strana musela preto prispôsobiť svoju taktiku týmto novým SABOTÉRSKYM, ZÁŠKODNÍCKYM A TERORISTICKÝM PROTIĽUDOVÝM AKCIÁM A CIEĽOM.

Štátne orgány a komunistická strana prijali v záujme ochrany a upevnenia proletárskej moci potrebné politické i represívne opatrenia. Dnes to môžeme, NAPRIEK OMYLOM A NEDOSTATKOM, HODNOTIŤ AKO ÚSPEŠNÚ A JEDINE SPRÁVNU CESTU. Skúsenosti z posledných rokov však ukázali, že protisocialistické sily pod rúškom obrody socializmu usilovali o revíziu základných revolučných princípov a opatrení spätých s FEBRUÁROVÝM VÍŤAZSTVOM PRACUJÚCEHO ĽUDU. Je našou mravnou povinnosťou nekompromisne brániť také významné princípy marxizmu-leninizmu, ako je vedúca úloha komunistickej strany, proletársky internacionalizmus, socialistické vlastenectvo, jedným slovom socializmus. Ak úlohou obrodného procesu malo byť odstránenie deformácií a náprava nedostatkov, nemala čo robiť v našej spoločnosti KRITIKA OBSAHU SOCIALIZMU A PRIAMY ČI NEPRIAMY ÚTOK PROTI JEHO PODSTATE. Z tejto trpkej skúsenosti vyplýva drahé poučenie, že komunistická strana musí bojovať z pozícií tvorivo sa rozvíjajúcej marxisticko-leninskej teórie proti akémukoľvek útoku a nebezpečenstvu, ktoré HROZÍ SOCIALIZMU A JEHO HODNOTÁM.

Roky 1948 až 1950 znamenali nové obdobie v justičnej zákonodárnej činnosti. V rámci tzv. právnickej dvojročnice došlo k vypracovaniu základných justičných kódexov, ktoré vychádzali z ÚSTAVNÝCH PRINCÍPOV ROZPRACOVANÝCH NA TEORETICKO-POLITICKOM ZÁKLADE SOVIETSKYCH SKÚSENOSTÍ. Osobitne významné sú články zmluvy, ktoré obsahujú vyhlásenia predstaviteľov bratských komunistických strán z augusta 1968 a výsledky moskovských porád z júna 1969, ktoré sa týkajú internacionálnej povinnosti štátu pri obrane socialistických vymožeností.

Dnes, viac ako inokedy, si uvedomujeme, že priateľstvo a pomoc Sovietskeho sväzu mali pre celý povojnový vývoj našej republiky zásadný význam. Všetky úspechy, ktoré sme dosiahli, sú svojim spôsobom späté s priateľskou spoluprácou so Zväzom sovietskych socialistických republík."

Je hanbou Slovenska, že takéto okrasy dostávajú priestor v masmédiach, aby znovu mohli propagovať ZLOČINECKÚ IDEOLÓGIU a šíriť medzi vlastným národom triednu nenávisť. Veď skúsenosti bolševika Čiča sú veľmi bohaté a siahajú už do jeho mládežníckych čias.

Ako dôkaz predkladám vlastnoručné podpisy komisie, ktorá v roku 1958 vylučovala z Právnickej fakulty UK v Bratislave tzv. TRIEDNYCH NEPRIATEĽOV zo študentských radov. SAMOZREJME, ŽE PODPIS MILANA ČIČA TAM NEMOHOL CHÝBAŤ.

Vladimír PAVLÍK