--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Kalvárie pri hľadaní pravdy
Zdroj: NN Ročník........: 0004/017 Str.: 018
Vyšlo: 01.01.1994 Datum události: 01.01.1994 Rok: 1994
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
Spomienky pána Kolárika z Banskej Bystrice na praktiky ŠtB nie sú príliš radostné. V roku 1969 ho jej príslušníci obvinili, že bol autorom a pisateľom plagátov, na ktorých sa protestovalo proti okupácii našej republiky ruskými a ich spojeneckými vojskami.
Nejakú dobu pobudnul vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave a keďže mu nemohli nič dokázať, museli ho prepustiť. V decembri 1993 bol podľa zákona 119/1990 Zb. rehabilitovaný a za nezákonnú väzbu dostal finančné odškodnenie.
Skutočná pravda bola ale taká, že hoci pán Kolárik nebol pisateľom týchto plagátov, POZNAL MENÁ ICH SKUTOČNÝCH TVORCOV, ALE NIKOHO NEPREZRADIL. Má ovšem také neblahé tušenie, že bývalá ŠtB to tiež musela vedieť a jeho uväznenie im malo poslúžiť, aby ho mohli získať za svojho spolupracovníka.
Ďalšiu skúšku charakteru a svedomia absolvoval pán Kolárik, keď ako pracovník Biotiky Slovenská Ľupča vo funkcii úpravár vody, vydal závažné svedectvo o ekologickej katastrofe, ktorá sa udiala z viny podniku 27. januára 1990.
Pri úniku čpavku z dotyčného závodu, ktorý sa potom dostal do rieky Hron, prišlo v úseku medzi Šálkovou a Banskou Bystricou k závažnej havárii. V niekoľkokilometrovom úseku uhynuli ryby rôznych druhov. Pstruhy, ostrieže, lipne, šťuky...
Za posledné štyri mesiace v tomto období to bola už tretia závažná havária, ktorú zavinila Biotika Slovenská Ľupča. Paradoxné bolo, že všetky tri sa udiali v noci z piatka na sobotu, alebo v sobotu. Asi sa nejednalo o náhodu. V tomto čase totiž pracovníci Slovenskej vodohospodárskej inšpekcie a Povodia Hrona neboli tak dôslední v strážení, ako v normálne pracovné dni. Vraj neboli peniaze, aby mohli byť zaplatení.
Niektoré podniky a organizácie to dokázali využiť a vedome vypúšťali do Hrona rôzne otravné látky. Pokiaľ v sobotu a nedeľu pri skoro neexistujúcich kontrólach nikdo nič nezbadá, v pondelok sa už vina konkrétnemu podniku len ťažko dokáže.
Za tejto situácie sa pán PAVOL KOLÁRIK, zamestnanec podniku, ktorý spôsobil túto ekologickú haváriu, rozhodol vydať svedectvo. V tom čase už ako aktívny pracovník Strany zelených navštívil redakciu denníka SMER a informoval jeho redakciu o príčinách havárie, ako to vidí zo svojho pohľadu. Mimo iného povedal:
"V sobotu 27. januára 1990 v poludňajších hodinách som zacítil v priestore chemickej úpravne vody zápach čpavku. Predpokladám, že unikol pri čerpaní z čpavkovej stanice. Prichádzajú vedúci pracovníci, meria sa koncentrácia plynov, berú sa vzorky. Na našom oddelení sa robí kontrola evidencie surovín-kyseliny chlorovodíkovej, luhu sodného, chloridu železitého. Vedúci chemickej úpravne vody oznamuje úhyn rýb za Šálkovou. Inžinier Krempa, zodpovedný za životné prostredie, potvrdzuje únik čpavku.
V nedeľu sú v podniku opäť vedúci pracovníci. Dozvedám sa, že čpavok sa šíril kanalizáciou, ktorá slúži na odtok dážďovej vody a ÚSTI PRIAMO DO HRONA. V utorok sa z novín dozvedám o úhyne rýb. Všetko sa mi zdá jasné. Pracovník, ktorý nechce byť menovaný, mi navyše oznámil, že z čpavkovej stanice "ZMIZLO" 5-6 kubických metrov čpavku, ktorý sa prečerpával na cech P-2. TAM SA PRAVDEPODOBNE DOSTAL DO SPOMÍNANEJ KANALIZÁCIE.
Vedia o tom robotníci, musia o tom vedieť i pracovníci, ktorí fabriku riadia. Je však hrobové ticho. Biotika mlčí. Čaká sa na výsledky rozboru vody a rýb. ČAKÁ SA NA TO, ČI NÁS USVEDČIA, ALEBO NIE. Ja však už čakať ani mlčať nemôžem."
Po tomto závažnom svedectve vedenie podniku sa snažilo spochybniť pána Kolárika a vo svojom závodnom časopise BIOTIKÁR z marca 1990 ho obvinili zo zavádzania a nepodložených údajov. Vedenie podniku tu mimo iného tvrdilo, že pán Kolárik v čase havárie už mal po pracovnej smene. Všetko ale nasvedčuje tomu, že pravdu mal tento statočný pracovník podniku. Pokiaľ by ju nemal, tak vedenie podniku by ho muselo dať trestne stíhať, čo sa ovšem doteraz nestalo.
Ako sa dozvieme z ďalších riadkov, rôzne odvetné opatrenia na osobu pána Kolárika nedali na seba dlho čakať. Bola snaha urobiť z neho psychicky labilného a úchylného človeka. Rozbilo sa mu manželstvo a v snahe vyhnúť sa ďalším stresovým situáciam bol nútený opustiť svoj pôvodný byt. Priatelia mu pomohli nájsť podnájom, ale tým sa jeho trápenia neskončili. Pretransformovaní komunisti začali ťaženie proti p. ANNE HANZELOVEJ, u ktorej je p. Kolárik teraz ubytovaný. Hoci má toto bydlisko riadne zaevidované v občianskom preukaze, bolševici z Bytového družstva vyvinuli ďalšiu iniciatívu a zbierajú podpisy proti p. Hanzelovej, že vraj v tom byte údajne nebýva.
Je tiež paradoxné, že hoci nájomníčka má právoplatnú zmluvu ako užívateľka bytu, ktorý riadne platí, bolševici z Bytového družstva v Banskej Bystrici sa správajú ako za starých zlatých časov. Pritom im vôbec nevadí, že v dotyčnom vchode je byt, ktorého majiteľ sa tam vôbec NEZDRŽUJE. To ale nikoho nezaujíma. Mimo toho je tam ešte ďalší voľný byt, za ktorý uchodia peniaze, ale predstavenstvo je voči tomu tiež ľahostajné.
Podľa informácii p. Kolárika, Bytové družstvo v Banskej Bystrici, z príkazu bývalej komunistky VANČOVEJ, chcelo porušiť jeho súkromie a proti jeho vôli vstupovať do izby, ktorú obýva. PANI HANZELOVÚ CHCÚ DONÚTIŤ, ABY ODOVZDALA BYT A HROZIA JEJ SÚDNOU VÝPOVEĎOU.
Veľmi zaujímavá je aj minulosť komplexu bytov na Národnej 3 v Banskej Bystrici, o ktoré komunistickí zločinci po roku 1945 okradli bývalého majiteľa, ktorý teraz žije v Juhoslávii. Teraz by tieto komplexy bytov radi sprivatizovali ich pohrobkovia, ktorí by opäť radi pokračovali v gaunerských praktikách a z bytov vyhadzovali ľudí s protikomunistickým zmýšľaním.
Všetko nasvedčuje tomu, že existuje evidentná snaha sťažovať p. Kolárikovi život, zasahovať do jeho súkromia a vohnať ho do takého stavu, aby mohol duševne skolabovať. Asi by niekomu vyhovovalo zbaviť ho svojprávnosti a pred okolím urobiť z neho blázna. Podľa jeho vlastných poznatkov z roku 1993 mal pocit, že bol sledovaný osobným automobilom, ktorého ŠPZ bola: BAX - 76 - 28. Tento poznatok je o to závažnejší, že dotyčné auto stávalo pred budovou, kde sídlila bývalá ŠtB a teraz tam sídli SIS (Slovenská informačná služba).
Vladimír PAVLÍK