--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Přežil by Dušan Sĺobodník Gulagové peklo Pavla Tuňáka
Zdroj: NN Ročník........: 0005/005 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?

1. časť

Jeden z ponovembrových najslovenskejších Slovákov Dušan SLOBODNÍK, autor knihy - PARAGRAF: POLÁRNY KRUH - doteraz ešte nevysvetlil našej a zahraničnej verej nosti, prečo práve ON po návrate z ruských gulagov používal priamo nadštandart né výhody na rozdiel od tisícov tých ostatných Slovákov, ktorí taktiež toto pe klo spoznali na vlastnej koži.

Naša redakcia bude uverejňovať spomienky pána Pavla TUNÁKA, jedného z účastník ov, ktorý prežil nielen peklo ruských gulagov, ale aj jeho utrpenie po návrate domov, keď komunistickí zločinci v ČSSR urobili z neho znovu nepriateľskú oso bu. TENTO STATOČNÝ ČLOVEK A KRESŤAN, ČLEN KONFEDERÁCIE PRENASLEDOVANÝCH KOMUNI ZMOM A TISÍCOM OSUDU JEMU PODOBNÝCH, ANI LEN NEMOHLO SNÍVAŤ O VÝHODÁCH, AKÉ PO NÁVRATE Z RUSKÝCH GUKAGOV POUŽÍVAL ICH SPOLUV+ZEŇ DUŠAN SLOBODNÍK. Krutý život už od detstva (podnadpis)

Pán Pavel Tunák sa narodil v októbri 1925. Za 14 dní po narodení mu zomrel ote c, keď spadol z lešenia a utrhol si ľadvinu. Jeho mamička, hoci mala len 19 ro kov, ostala vdovou. Štyri roky po smrti otca sa matka Pavla Tunáka znovu vydal a za baníka z Ostravy a porodila mu 6 dievčat, ktoré dodnes žijú. Celé jeho de tstvo bolo poznačené biedou a utrpením.

Ako mladý chlapec odišiel z Turzovky pracovať do papierní v Ružomberku a odtia ľ do elektrárne v Rybárpoli, kde bol až do roku 1944, kedy bol v novembri zatk nutý nemeckým gestapom, lebo nechcel pracovať na budovaní zátarasov proti Sovi etskej armáde. Vo väzení bol až do februára 1945.

Chystali sa utiecť, no spoluväzeň ich prezradil. Mali byť odtransportovaní do koncentračného tábora v Nemecku, no od tohto ich zachránil vtedajší štábny kap itán z vojenskej posádky v Ružomberku František ĽUPTÁK.

Ako úraduje NKVD (podnadpis)

Osudným a krutým dňom v jeho živote sa stal 4. apríl 1945, kedy ho príslušníci NKVD vytiahli z nemocničného lôžka, kde si liečil zranenú nohu. Na protest le kára, ktorý im chcel v tom zabrániť a hovoril im, že ešte nie je vyliečený, od sotili ho samopalmi medzi ostatných chorých. PRVÝ RAZ VO SVOJOM ŽIVOTE MAL MOŽ NOSŤ POZNAŤ ĽUDÍ, KTORÍ SÍCE O SEBE VYHLASOVALI ŽE SÚ SLOVANIA, ALE V PODSTATE SA CHOVALI AKO BARBARI.

Naložili ho na nákladné auto, v ktorom bolo už niekoľko ďalších ľudí a pod doz orom štyroch samopalníkov obišli ešte niekoľko domov a pozatýkali ešte niekoľk o desiatok ľudí. Na nákladnom aute museli sedieť s roztiahnutými nohami, medzi ktoré si sadol ďalší človek a všetci museli držať ruky pod pazuchami tých, čo sedeli pred nimi. Mali zakázané hovoriť medzi sebou a kto to nedodržal, dosta l pažbou od samopalu po chrbáte, medzi rebrá, alebo po iných častiach tela. Keď bolo auto plné, doviezli ich do väznice v Ružomberku. S vojenskou tajnou p olíciou ktorá zatýkala stále nových a nových ľudí, pán Tunák a mnohí ďalší vid eli komunistu Mateja CHEBEŇA, KTORÝ PRI ZATÝKANIACH ASISTOVAL S VEĽKOU HORLIVO SŤOU A NADŠENÍM. Neskôr sa pán Tunák dozvedel, že bol AGENTOM NKVD A PRI VÝSLU CHOCH ROBIL TLMOČNÍKA.

Vo väznici v Ružomberku boli daní na samotky, aby nemohli mať medzi sebou žiad ne kontakty. Tu strávili niekoľko týždňov, a keď bola väznica už preplnená, ta k ich dali do spoločnej cely, kde boli namačkaní jeden na druhom. HOCI JEJ KAP ACITA BOLA PRE ŠTYROCH ĽUDÍ, ICH TAM BOLO AŽ 20. LEŽALI NA BETÓNOVEJ PODLAHE V ZÁPACHU VÝKALOV Z MALEJ A VEĽKEJ POTREBY. TAKÉTO NIEČO PÁN TUNÁK NEZAŽIL ANI KEĎ BOL ZATVORENÝ NEMCAMI.

A utrpenie pokračuje (podnadpis)

V nedeľu, asi 12. mája 1945 v skorých ranných hodinách sa začalo vo väznici pr emiestňovanie všetkých ľudí z menších ciel do väčších a neskôr za asistencie d esiatok samopalníkov a štekotu psov ich začali nakladať na vojenské nákladné a utá. Odvážali ich smerom na Žilinu, Kysucké Nové Mesto, Čadcu a Turzovku, mimo chodom jeho rodnú dedinu.

Bolo niečo po deviatej hodine, ľudia išli práve z kostola z rannej omše. Z nák ladného auta videl pán Tunák mnoho známych a jeho blízkych príbuzných, ALE NES MEL ICH OSLOVIŤ ANI NA NICH ZAVOLAŤ. Gorily z NKVD stále mierili na nich samop almi a neustále im hovorili, že pri najmenšom pohybe ich zastrelia. Zastavili vo Vsetíne a boli nastrkaní do pivníc rozbitých barákov. Za celú dob u od zadržania 4. 4. 1945 NEMALI MOŽNOSŤ SA UMYŤ A VYMENIŤ SI ŠATY. SPÁVALI NA BETÓNOVEJ, ALEBO DREVENNEJ PODLAHE, LEŽALI JEDEN CEZ DRUHÉHO, ABY SI ASPOŇ TA KTO UDRŽALI TEPLOTU, KTORÚ ĽUDSKÝ ORGANIZMUS POTREBUJE. ZO ŠPINAVÉHO A PREPOTE NÉHO PRÁDLA SA ZAČALI U NICH OBJAVOVAŤ BLCHY, VŠI A HNIDY.

Zo Vsetína vyšli asi za 4 dni. Postrelená noha pod kolenom neustále pána Tunák a bolela a robila mu veľké problémy. Doviezli ich až do Berlína, kde ich presú vali z jednej väznice do druhej. Odtiaľ boli odtransportovaní do Osvienčimu, k de boli asi dva týždne.

Smer ruské gulagy (podnadpis)

Asi po dvoch týždňoch ich naložili do nákladných vagónov a viezli smerom k rus kým hraniciam. Pri zastavení v meste Bialystok bolo pánu Tunákovi oznámené, že je odsúdený na 10 rokov nútených prác za postrelenie ruského partizána. K tom uto konfliktu došlo, keď ruský partizán prepadol s dvoma slovenskými mauzoleum Andreja Hlinku v Ružomberku, kde pán Tunák držal vtedy čestnú stráž a bol nút ený v sebeobrane sa brániť.

Súdili ho traja ruskí dôstojníci, ktorí neustále na neho kričali že je sabaka a klerofašista, ktorý ubil ruského partizána. Stále niečo písali do papierov a žiadali, aby to podpísal. Keď im hovoril, že bol napadnutý a bránil sa, dôsto jníci NKVD ho zažali kopať do rebier a do ostatných častí tela. Potom ho polia li vodou a znovu bili.

Bitím a brutalitou, akú nikdy vo svojom živote nepoznal, ho neustále nútili, a by podpísal vykonštruovaný rozsudok. Z tváre mu tiekla krv, mal natrhnuté ústa a podliatiny po celom tele. Keď si uvedomil, že sú schopní ho ubiť k smrti, t ak nakoniec výrok súdu podpísal.

Potom ich začali nakladať do vagónov, kde v každom ich bolo po 90. Ku dverám b ola postavená veľká plechová nádoba, do ktorej vykonávali malú a veľkú potrebu . Táto sa vyprázdňovala raz za 3, alebo 4 dni keď lokomotíva ostala stáť v nej akej dedine.

K bežnému spôsobu týrania patrilo aj to, že keď dostali slanú rybu, ktorá mala v sebe viac soli ako mäsa, VODU DOSTALI AŽ ZA 12 HODÍN, ALEBO AŽ ZA DVA DNI. Tu podľa pána Tunáka končila jeho krížová cesta a začala sa KALVÁRIA NA "GOLGO TU" - NAJV+ČŠIE UTRPENIE AKÉ POZNAL VO SVOJOM ŽIVOTE A NA KTORÉ NIKDY DO SMRTI NEZABUDNE.

Dovoľujem si odcitovať jednu z myšlienok z týchto pamätí pána Tunáka: - "A PRE TO TIETO ZÁŽITKY, UTRPENIA, ŠIKANOVANIE A BEŠTIÁLNU BRUTALITU S KTOROU SOM SA STRETOL V SOVIETSKYCH BOLŠEVICKÝCH GULAGOCH, A VĎAKA BOŽEJ PROZRETELNOSTI SOM OSTAL ŽIVÝ, POZORNE SI ICH MILÝ ČITATEĽ PREČÍTAJ, LEBO V TÝCHTO SPOMIENKACH PÍ ŠEM LEN TO, ČO SOM PREŽIL NA VLASTNEJ KOŽI".

Aj takto sa počítali ľudia (podnadpis)

Pri zastavení vlaku sa ľudia vo vagónoch museli presunúť do jednej polovice. Z a neustáleho nadávania a urážania takých výrazov ako sabaky, svoloč, padľugi, dešovky a pod., štyria vojaci a jeden dôstojník vošli do vagónu a začalo sa sč ítanie. Vojaci držali v ruke drevenné kladivá a dôstojník začal kričať prvý, d ruhý, tretí...

Po tomto väzni museli prebiehať z jednej polovice vagóna na druhú A VOJACI KAŽ DÉHO Z NICH BILI DREVENNÝMI KLADIVAMI PO CHRBTE, PLECIACH, REBRÁCH A PO OSTATN ÝCH ČASTIACH TELA. Keď sa v počítaní pomýlili, začalo sa opäť od začiatku, sam ozrejme aj s príslušným utrpením. TOĽKO SUROVOSTI PÁN TUNÁK NEZAŽIL ANI VTEDY, KEĎ HO V+ZNILO GESTAPO.

Príchod do Minska (podnadpis)

Po príchode na nádražie v Minsku v nočných hodinách za neustáleho bitia a nadá vok boli vyhnaní z vagónov. Podľa pána Tunáka sa jednalo asi o 2.000 odsúdenýc h. Zoradili ich do piatich nekonečne dlhých radov a začali počítať. Vojaci neu stále na nich kričali, že kto sa pokúsi o útek, bude bez výstrahy zastrelený. Začalo sa počítanie pomocou ščotu (tak sa menovalo počítanie s guličkami), kto ré trvalo až do rána. Zberný láger bol niekoľko kilometrov za mestom. Nad brán ou bol červenou farbou veľký nadpis - Da zdrávstvuj bolšaja oktiaberskaja revo lúcia. Vo vnútri tábora boli na všetkých budovách rozvešané červené hviezdy a zástavy.

Vojaci ich nastrkali do drevenných barákov o dĺžke 50-60 metrov. A potom pán T unák pokračuje:

- A teraz sa milý čitateľ dozvieš, čo ťa bude šokovať a preto ťa prosím, POZOR NE ČÍTAJ nasledujúce riadky mojich zážitkov, ktoré mám stále pred očami a nemô žem sa ich zbaviť ani v nočnom spánku po toľkých rokoch. STÁLE KRIČÍM, ALEBO S A TRASIEM STRACHOM PRED MUČENÍM A BITÍM, KTORÉ MA STRETÁVALO V SOVIETSKYCH GUL AGOCH. MÁM TO VŠETKO STÁLE PRED OČAMI, AKO BY TO BOLO VŠETKO VČERA. Po nastrkaní do priestorov baráku som si všimol, že medzi nami sa nachádzajú ľ udia ruskej národnosti vo veku od 16-50 rokov, ktorí boli odsúdení za vraždy a rôzne kriminálne delikty. Títo väzni sa začali premiestňovať do väčších skupí n a niečom sa zúrivo radili. Potom niektorí z týchto mladších zločincov obstúp ili našich ľudí a žiadali, aby sa vyzliekli.

Nevadilo im, že naše veci a spodné prádlo bolo prepotené, plné bĺch a vší. Kdo z našich ľudí sa nechcel dobrovoľne vyzliecť, bolo mu britvou a nožom vyhráža né, že ho zabijú. Potom ruskí zločinci dali naše veci na jednu hromadu a začal i hrať o ne s kartami. Taktiež nám násilím posťahovali prstene a retiazky s pr ívesmi.

Miesto nášho oblečenia nám dali krvavé a poprestrieľané veci po ruských vojako ch, ktorých tu vyzliekali pred pochovávaním do spoločného hrobu. Zmocňovala sa nás úzkosť a desivý strach, čo všetko nás ešte v zemi tzv. bolševického raja čaká, čo všetko ešte prežijeme a kedy bude našim útrapám koniec. Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval: Vladimír PAVLÍK