--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka
Zdroj: NN Ročník........: 0005/007 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?

3. časť

V novom pekle (podnadpis)

Noví "ochrancovia" ktorí ich prevzali od svojich archangelských strážcov ich n ahnali do drevených barákov, kde bolo všetko rovnaké ako v Archangelsku, len b oli o niečo menšie. NEBOLI TAM ŽIADNE SLAMNÍKY, ANI DEKY, A ZNOVU SPÁVALI OBLE ČENÍ NA HOLÝCH DOSKÁCH. To znamená, v pracovnom odeve. Pokiaľ by si bol niekto v noci časť oblečenia odložil, ráno by ho už nenašiel.

V strede každého baráku boli dve pece a drevo do nich bolo na prídel. O údržbu sa starali ľudia, ktorí pri práci v lesoch utrpeli úraz a boli invalidní. V t ábore bolo niečo cez 2.000 väzňov rôznej národnosti, začínajúc Rusmi a končiac Kórejcami, Japoncami a Číňanmi.

Pracovali v prístave a stavali drevené baráky pre rodiny, ktoré boli deportova né do vyhnanstva v Archangelsku a Murmansku. Jednalo sa zväčša o ľudí ktorí bo li nepohodlní bolševicko-stalinskej diktatúre. Mnohí z týchto vyhnancov pánu T unákovi rozprávali, AKO KOMISÁRI DÁVALI PRÍKAZY K VYSŤAHOVANIU CELÝCH RODÍN A TIETO SI MOHLI DO VAGÓNOV ZOBRAŤ LEN NAJNUTNEJŠIE POTREBY. Ostatok museli nech ať v svojich pôvodných bydliskách. Častokrát boli eskortované aj také rodiny, ktoré si krvopotne postavili rodinný dom a po jeho dostavaní boli násilne vysť ahovaní do vyhnanstva. Týmto ľuďom nebola poskytnutá žiadna finančná náhrada a ich majetok prepadol v prospech štátu.

TAKÝMTO RODINÁM BOLI NÁSILNE ODOBERANÉ ICH DETI, KTORÉ BOLI DÁVANÉ NA PREVÝCHO VU DO TZV. KOMSOMOLSKÝCH DOMOVOV, kde v duchu marxisticko-leninskej ideológie boli vychovávané až do dospelého veku. Neskôr sa z nich stávali fanatickí mili cionári, alebo vojaci, ktorí mali ochraňovať výdobytky VOSR.

Otroctvo v pieskových baniach (podnadpis)

Taktiež pracovali aj v pieskových baniach, kde ručne nahadzovali piesok do odk rytých vagónov. V rámci normy museli dvaja ľudia zo vzdialenosti 20 metrov pri dvojnásobnom prehadzovaní nahádzať za 10 hodín plný vagón, ktorý bol omnoho š irší a dlhší ako tie, ktoré sa používali vtedy na Slovensku.

Tu si dovolím znovu odcitovať z autentických riadkov pána Tunáka: - Od ťažkej a namáhavej práce sme boli slabí a vyčerpaní. Vojaci nám nedopriali ani chvíľu odpočinku. Neustále na nás kričali a bili nás.

Stravu sme mali jednotvárnu, ráno o piatej hodine sme dostali polievku z rybíc h kostí, alebo zo soleného tulenieho mäsa. Skôr sa to podobalo pomyjam ako pol ievke. Ďalej sme dostali 150 gramov kaše z jačmeňa alebo pšenice, ktorá bola t ak riedka, že sme ju pili ako vodu. K tomu sme dostali ešte 16 dkg chleba, kto rý bol upečený zo všetkého možného, len nie z múky.

Ako sa ospevovala ruská ideológia (podnadpis) V lodeniciach v Murmansku pracovali tisíce nemeckých zajatcov, s ktorými násil ne odvlečení typu pána Tunáka mali zakázané hovoriť. Mnohí z týchto nemeckých zajatcov boli špecializovaní odborníci, ktorým mohli ich rodiny posielať balík y až do hmotnosti 6 kg. Keď takéto balíky prišli, náčelník lágru spolu s dôsto jníkmi vždy z neho zobrali polovicu, alebo aj viac. Nemeckých zajatcov potom n útili domov písať, že balíky dostali celé a nepoškodené.

Neskôr pri dvíhaní ťažkých trámov im jeden spadol a pán Tunák spolu s Ukrajinc om Vasiľom Stepanovičom Kravčenkom utrpeli úrazy na nohách a boli prevezení do lágru. Liečili sa vyše dvoch mesiacov a neskôr robili práce priamo v tábore. Tu pán Tunák taktiež videl, ako ruskí dôstojníci otvárajú balíky, ktoré zajatc om posielali ich rodinní príslušníci. Keď zobrali to, čo sa im hodilo, balík z novu upravili do pôvodného stavu, zavolali jeho adresáta pred ktorým ho znovu otvorili. Ten potom musel podpísať prehlásenie, že balík dostal v poriadku. Dopisy a im podobná korešpondencia ktorá prichádzala z vonku, alebo bola posie laná z lágra, bola veľmi prísne cenzúrovaná. KEĎŽE CELÝ SOVIETSKY SYSTÉM A ŠTR UKTÚRA SÚ ZALOŽENÉ NA OVEROVANÍ VŠETKÉHO UŽ OVERENÉHO A PREVEROVANÍM KAŽDÉHO K TO UŽ PREVERENÝ BOL, V MYSLENÍ OBYČAJNÝCH SOVIETSKYCH ĽUDÍ BOLA UMELO VYTVÁRAN Á PSYCHÓZA STRACHU A PODOZRIEVANIA. Toto bol systém VOSR a leninsko-stalinskej diktatúry, ktorá zmietla a pošliapala najzákladnejšie práva ľudského človečen stva.

Istotu nemali ani najbližší prisluhovači samotného Stalina, z ktorých viacerí boli popravení ako nepriatelia jediného a neomylného vodcu. Fakty, ktoré tu pá n Tunák uvádza, sú zdokumentované jeho vlastným prežitím a skúsenosťami z toht o bolševického pekla.

Likvidovali aj vojakov, ktorí prežili fašistické zajatie (podnadpis) Na strane 33 pán Tunák doslovne uvádza: - "Vojaci, ktorí v boji s fašistami ne zahynuli a boli zajatí, v nádeji, že po návrate zo zajatia prežijú, vrátiac sa ku svojim rodinám, BOLI V MENE NKVD ODSÚDENÍ NA 6-8, ALEBO AŽ NA 10 ROKOV A E SKORTOVANÍ DO RUSKÝCH KONCENTRAČNÝCH TÁBOROV. BOLA TO ODPLATA ZA PREŽITIE!!! T oto som sa dozvedel nie od jedného, ale od stoviek a za 10 rokov v gulagoch od tisícov ruských vojakov, s ktorými som pracoval.

Odvlečeným ľuďom z Československa, Maďarska, Rumunska, Japonska, Číny, Polska NEBOLO POVOLENÉ, ABY DOSTÁVALI KOREŠPONDENCIU OD SVOJICH BLÍZKYCH. TAKTIEŽ AJ Z LÁGROV SME NESMELI POSIELAŤ ŽIADNE DOPISY A KOREŠPONDENCIU SVOJIM PRÍBUZNÝM A RODINNÝM PRÍSLUŠNÍKOM. NEMAL SOM ANI NAJMENŠIE TUŠENIE, ŽE PO MOJOM NÁSILNOM ODVLEČENÍ DO RUSKÝCH GULAGOV NKVD OZNÁMILO MOJEJ MATKE ŽE SOM ZOMREL. SOVIETS KE ÚRADY MA NAVŽDY ODPÍSALI, ABY MOJI PRÍBUZNÍ SA MA NEPOKÚŠALI HĽADAŤ CEZ ČER VENÝ KRÍŽ.

BOLO MI VEĽMI ŤAŽKÉ POČÚVAŤ RUSKÝCH VOJAKOV, KTORÍ NÁM ČECHOSLOVÁKOM SA POSMIE VALI A HOVORILI NÁM, ŽE NAŠA VLÁDA O NÁS NESTOJÍ A NEMÁ ZÁUJEM, ABY SME SA MOH LI VRÁTIŤ DO SVOJEJ VLASTI. DOKONCA SME SA DOZVEDELI, ŽE NAŠA VLÁDA JE SPOKOJN Á, ŽE BUDUJEME SSSR. TOTO VŠETKO SA MI POTVRDILO V ROKU 1955, KEĎ SOM SA VRÁTI L DOMOV".

Ich život bol horší, ako život dobytka (podnadpis) Pán Tunák má neustále pred očami príhodu, ktorá sa odohrala v lete roku 1949 p ri oprave železničnej trate. Brigadír Grigorij Vasilievič Apanasiev u ktorého pracoval, mal v brigáde 32 ľudí a dvoch civilných zamestnancov zo železničného depa, ktorí kontrolovali ich prácu, keď veľkými drevenými sochormi dvíhali up adnuté koľajnice a pod pražce dávali piesok a štrk.

Civilný zamestnanec od dráhy si ľahol na koľajnice a hovoril im, kde ju majú d vihnúť a kde popustiť. Na sochor sa ich zavesilo 8-10 ľudí, niekedy aj viacej, LEBO BOLI VEĽMI ĽAHKÍ A AJ S OBLEČENÍM VÁŽILI NIEČO VYŠE 40 KILOGRAMOV. Dvíhali koľajnicu, ktorá bola privalená väčšou vrstvou zeminy. Sochorom ju mus eli rozhumpávať, aby sa im ju podarilo vyrvať. Pri tomto sa im sochor vyšmykol a oni popadali na zem. Na konci sochora bol zavesený 17-ročný Ukrajinec Vasiľ Stepanovič Ivančuk, ktorý skĺzol po násype za označenú zónu.

Než sa stačil zdvihnúť a vrátiť sa na násyp k svojej práci, VOJAK, KTORÝ BOL N AJBLIŽŠIE, VYPÁLIL DÁVKU ZO SAMOPALU NA BEZBRANNÉHO 17-ROČNÉHO CHLAPCA, KTORÝ SA VLASTNE NIČÍM NEPREVINIL A SVOJ VLASTNE EŠTE NEZAČATÝ ŽIVOT MU BOL UKONČENÝ BRUTALITOU A KRVILAČNOSŤOU SOVIETSKEHO VOJAKA.

Chlapec zasiahnutý do hlavy a krku bol na mieste mŕtvy. Bol to strašný a otras ný pohľad na nevinnú obeť mladého človeka, KTORÝ SA UŽ NEMOHOL VRÁTIŤ K SVOJIM RODIČOM A PRÍBUZNÝM. Bol odsúdený len preto, ŽE Z KOLCHOZU ZOBRAL 3 KG OBILIA PRE SVOJU ŤAŽKO CHORÚ MATKU, KTORÁ NEMOHLA PRACOVAŤ. S matkou žil len sám, le bo otca mu zabilo na fronte. Vojak, ktorý ho zastrelil, bol asi v jeho rokoch. Zastrelený chlapec ležal asi 1,5 metra od násypu a z hlavy mu vytekal mozog. N apriek tomu PRÁCA NA ŽELEZNICI PRERUŠENÁ NEBOLA. Jeden z civilných zamestnanco v začal vojakovi dohovárať, ale vojakov veliteľ začal kričať, aby sa do toho n estaral.

Po zastrelení mladého Ukrajinca vojaci boli ešte zúrivejší než pred tým. Väzňo m urážajúco nadávali a zúrivo ich neustále poháňali do roboty. Na príkaz dvoch dôstojníkov dvaja väzni museli zobrať zastreleného chlapca a pochovať ho asi 30 metrov od násypu. Ako sa neskôr pán Tunák dozvedel, VOJAK-VRAH DOSTAL MESIA C DOVOLENKY A 200 RUBĽOV AKO ODMENU A K TOMU EŠTE NEJAKÉ POTRAVINY. Veliteľ do hlásenia napísal, že chlapec bol zastrelený na úteku.

V archangelskom lágri s pánom Tunákom prežívali muky aj ďalší štyria Slováci. Boli to Václav MALÝ, Ján MUROŇ, Vlado ĽUPTÁK a Ondrej REPČÍK.

Presun do nového koncentráku (podnadpis)

V júli 1949 sa začala príprava na ďalší transport. Do vagónov ich vháňali ako divú zver za pomoci kopancov a odporného nadávania v počte 80-90. Pána Tunáka najviac zarazilo, ako kruto sa ruskí vojaci správali k odsúdeným ruskej národn osti. Súprava mala 36 vagónov a pred jej odchodom im znovu oznámili, že každý pokus o útek sa bude trestať zastrelením.

Bola to cesta plná utrpenia a ľudského bôľu. Celé dni a noci väzni len sedeli namačkaní vedľa seba. Na zadnej časti tela mali veľké množstvo pľuzgierov, kto ré pri sebemenšom pohybe im pôsobili neznesiteľnú bolesť. Pán Tunák celou cest ou rozmýšľal, Z ČOHO ASI VYPLÝVALA TÁ PRESTRAŠNÁ KRUTOSŤ ČLOVEKA VOČI ČLOVEKU. JEDINOU JEHO ZÁCHRANOU NA PREŽITIE BOLA VIERA V BOHA, KTORÁ BOLA MNOHONÁSOBNE SILNEJŠIA AKO VŠETKY TIE MUKY KTORÉ PREŽÍVAL OD SVOJHO ZATKNUTIA PRÍSLUŠNÍKMI NKVD NA SLOVENSKU V ROKU 1945.

Ako najstrašnejšie memento uvádzam autentické citáty z jeho pamätí na str. 40: - "STÁLE SOM PROSIL PREBLAHOSLAVENÚ MATKU BOŽIU A JEJ SYNA PÁNA JEŽIŠA KRISTA A HOSPODINA BOHA OTCA VŠEMOHÚCEHO, ABY MI POMOHOL PREŽIŤ TOTO PEKLO A OCHRÁNI L MA OD ISTEJ SMRTI, KTORÁ NA MŇA ČÍHALA KAŽDÝ DEŇ A NA KAŽDOM KROKU. Atmosféra vo vagóne bola čím ďalej tým horšia. Nepredstaviteľné horúčavy znáso bené odporným zápachom, ktorý vychádzal z nádoby, do ktorej sa vykonávala malá a veľká potreba. Veľa ľudí sa z toho povracalo, viacerí mali silné horúčky A ŠTYRIA ĽUDIA Z NÁŠHO VAGÓNU TO NEPREŽILI. Vypustili svoju dušu skôr, než sme d ošli do ďalšieho gulagu, ktorý bol pre nás ešte v nedohľadnu". Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval:

Vladimír PAVLÍK