--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Přežil by Dušan Slobodník Gulagové peklo Pavla Tuňáka
Zdroj: NN Ročník........: 0005/009 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?

5. časť

Lekárska bezcitnosť (podnadpis)

Nadávali im, že úraz si urobili úmyselne, aby nemuseli chodiť do práce. Darmo im tvrdili, že ich zranenia sa stali vinou nedodržania bezpečnostných predpiso v zo strany vedenia lágru a strážiacich vojakov, nebol záujem im ani uveriť an i pochopiť ich situáciu.

Po šiestich týždňoch bol pán Tunák preložený do baráku, kde musel robiť tzv. d ežúrneho a upratovača v jednej osobe. Mimo iného musel nanosiť niekoľko hromád metrových polien, zakúriť a upratať celý barák.

Večer, keď sa uťahaní nevolníci vracali premočení z lesov, každý mal snahu čo najskôr si usušiť premočené šaty a ísť si oddýchnuť. Najstrašnejšie bolo to, ž e pri sušení si každý musel svoje veci strážiť. Pokiaľ by sa bol len na krátku chvíľu vzdialil, ostatní väzni by mu to boli ukradli.

Sibírska zima (podnadpis)

V sibírskej tajge zúrila krutá a neúprosná zima s veľkým nárazovým vetrom a MR ÁZ DOSAHOVAL AŽ MÍNUS 55 STUPŇOV POD NULOU. Kto takéto čosi neprežil na vlastn om tele, ťažko si môže vytvoriť čo i len sebemenšiu predstavu o týchto krutých podmienkach. Aj v tomto neľudskom utrpení boli terčom neustálych šikán a tyra nizovania. Často ich v noci budili a opätovne ich dve až tri hodiny počítali, čo sa samozrejme opakovalo aj pred príchodom a po príchode na pracovisko, ale aj po návrate z pracoviska.

Civilní zamestnanci s ktorými prišli do styku im povedali, ŽE NEMAJÚ NÁDEJ SA Z GULAGOV DOSTAŤ DOMOV, LEBO PREZIDENT KLEMENT GOTTWALD ICH PREDAL NA VEČNÉ ČA SY SÚDRUHOVI STALINOVI. Pri počúvaní týchto otrasných viet im bolo do plaču a často si pritom kládli otázku, prečo ruskí ľudia sa ku nim správajú ako k dive j zveri. Častokrát sa im o tom dokonca snívalo, že Rusi im hovoria - vy sa už domov nedostanete a tu musíte zomrieť.

Na tieto strašné slová sa veľmi ťažko zabúda a aj dnes sa ešte pán Tunák strhá va zo spánku, lebo sa mu o tom neustále sníva. Stále počuje odporné nadávanie vojakov, cíti bitku a kopance, púšťanie psov bez náhubkov.

Na str. 61 svojich pamätí pán Tunák takto spomína na toto obdobie: - Ospravedl ňujem sa ti vážený čitateľ, že toto všetko dávam na papier, ale na začiatku sv ojich pamätí som prehlásil, že budem písať len pravdu o tom, čo všetko som v g ulagoch za desať rokov prežil, vytrpel a musel v neznesiteľných podmienkach zn ášať. BOLO TO PEKLO NA ZEMI. STRAŠNÝ HLAD, NEPREDSTAVITEĽNÝ HLAD, o ktorom si vážený čitateľ nedokážeš urobiť ani najmenšiu predstavu. KRUTÁ SIBÍRSKA ZIMA, KTORÁ TRVALA 9 MESIACOV A NEBOLO PRED ŇOU ÚNIKU. Nedostatočné oblečenie a cyni cká tyrania tých, ktorí nás oslobodili od Nemcov a v zápätí z nás podľa marxis ticko-leninsko-stalinskej ideológie urobili nových otrokov.

Písal sa rok 1951 a zima v sibírskej tajge bola mimoriadne krutá. Po karanténe pán Tunák znovu nastúpil do tvrdej a neľudskej driny a v tajge ručne kácal st romy o priemere viac ako jeden a pol metra. Po príchode na pracovisko museli n ajprv svojim strážcom nanosiť suché konáre na oheň, pri ktorom sa dotyční voja ci ohrievali.

Sťahovanie do nového lágru (podnadpis)

Jedného nedeľného rána miesto do práce ich nechali nastúpiť na dvore tábora a po ščítaní ich začali triediť do veľkých skupín a v každej bolo po 90 ľudí. Za tiaľ nevedeli kde ich odvezú, ani čo ich čaká. Po niekoľkých hodinách ich zora dili po desiatich do jedného radu, museli sa chytiť popod pazuchy, dostalo sa im zákazu rozprávania a obzerania sa. Zároveň im bolo oznámené, že kto sa pokú si o útek bude bez vyzvania zastrelený.

Keď transport dorazil na nádražie, stála tu pripravená súprava skladajúca sa a si z tridsiatich vagónov. Do každého z nich natlačili po 90 odsúdencov, museli si posadať na zem a bolo im zakázané sa medzi sebou rozprávať. Ku dverám im v ojaci postavili veľký plechový hrniec, ktorý mal slúžiť na vykonávanie malej a veľkej potreby.

Túto krížovú cestu popisuje pán Tunák na str. 65-66 svojich pamätí takto - VON KU BOL MRÁZ OD MÍNUS 45-50 STUPŇOV CELZIA. V noci na podlahe vagóna, kde sme s edeli, sa tvorila mrazivá vrstva a náš dych sa premieňal na obláčky pary. HOCI BOLA STRAŠNÁ ZIMA, VO VAGÓNE NEBOLA ŽIADNA PEC!!

Medzi odsúdencami panovala veľká nervozita, ktorá sa menila na sústavnú a neko nečnú neistotu, HROZIVÝ STRACH O SVOJ ŽIVOT, čo bude zajtra, čo bude za týždeň , čo bude za mesiac. Počas transportu dostávali len suchú stravu, čo spôsobilo u všetkých veľkú zácpu. Vo vagóne bola katastrofálna situácia. Väzeň, ktorý s i sadol na okraj nádoby na veľkú potrebu, BOL ODSTRKOVANÝ DRUHÝM V+ZŇOM, ktorý chcel tiež na veľkú potrebu.

Na str. 7O svojich pamätí pán Tunák takýmto spôsobom popisuje správanie ruskýc h vojakov pri tejto delikátnej situácii - Vojaci na nás pokrikovali nielen pri práci, pri jedle, pri nástupoch, pri ščítaní, ALE AJ PRI VYKONÁVANÍ VEĽKEJ PO TREBY. Neviem, vážený čitateľ, či si to dokážeš za normálnych okolností vôbec predstaviť. Ja sa ti samozrejme za tento výrok ospravedlňujem, aby som v tvoji ch očiach nevypadal ako vulgárny človek, ALE TOTO VŠETKO BOL KOLOBEH NÁŠHO ŽIV OTA. K tomuto chcem ešte pripomenúť, že vo vagóne vedľa plechovej nádovy na vy konávanie malej a veľkej potreby NEBOL ANI KÚSOK PAPIERU, ŽE SME SI NEMALI ANI ČÍM UTRIEŤ ZNEČISTENÝ KONEČNÍK. PRIPADALI SME SI AKO ZVIERATÁ, LEBO AJ TIE SÚ V TOMTO SMERE PRED ČLOVEKOM VO VÝHODE.

V novom tábore (podnadpis)

Po niekoľkodňových útrapách, s omrznutými končatinami a zadnou časťou tela dor azili do stanice Vichorevka. Láger bol vzdialený asi 6 kilometrov a túto trasu znovu absolvovali za neľudského nadávanie vojakov a zúrivého štekotu psov. O neľudských hygienických podmienkách ktoré tu vládli, píše pán Tunák na str. 72 - Raz za mesiac sme sa mali právo umyť v štyroch litroch teplej vody, ktorú nám naliali do drevených škopkov. Mala to byť ako kúpeľ a k tým 4-5 litrom vo dy sme vyfasovali jednu drevenú lyžicu mazľavého mydla, ktoré sme si navzájom kradli aj s vodou.

Keď sa mi mazľavé mydlo dostalo do očí a ja som si ich chcel vypláchnuť vodou, takže som okolo seba nevidel, spoluodsúdený vedľa mňa to okamžite využil A MO JU VODU PRELIAL DO SVOJHO ŠKOPKU. Keď som tam rukou siahol a nebola tam ani ka pka, BOLO MI V TEJ CHVÍLI DO PLAČU. Spomenul som si na svoju mladosť, keď v mo jej rodnej obci tiekla priezračná rieka, z ktorej som sa mohol vody s najväčšo u chuťou napiť. Taktiež raz do mesiaca sa prevádzalo tzv. odvšivavenie oblečen ia odsúdených.

Veľa odsúdených od neustáleho šikanovania, hladu, bitia a krutej zimy páchalo samovraždy. Nervy tých, ktorí doteraz prežívali, boli poničené a oslabené. Str ážcovia v tomto tábore sa nepredháňali len v tom, ako ktorý vie nadávať, kriča ť a vyhrážať, ale predháňali sa taktiež v tom, AKO ICH KTORÝ DREVENÝM KLADIVOM ALEBO PALICOU PRAŠTIL PO NAJVIAC CITLIVÝCH MIESTACH.

Intímna hygiena na bolševický spôsob (podnadpis) Verejný záchod bol spoločný pre celý tábor. Bola to vykopaná asi 30 m dlhá a 2 m hlboká jama, nad ktorou bol chatrný prístrešok, ktorý každú chvíľu mohol sp adnúť. Pri veľkej potrebe sedeli vedľa seba, neboli tu totiž žiadne prepážky a pán Tunák často rozmýšľal o tom, na akom základe bola vlastne založená bolšev ická ideológia, keď od roku 1917 nebola schopná urobiť ANI TIE NAJZÁKLADNEJŠIE PODMIENKY HYGIENICKÝCH NORIEM.

V týchto otrasných a neľudských podmienkach postupne strácali zábrany ľudskej hanby, zmyslu pre toleranciu a úcty jedného k druhému. Dokázali zabiť krysu al ebo potkana, stiahnuť ich z kože, zjesť ich - A TO VŠETKO V PUDE SEBAZÁCHOVY, LEN ABY PREŽILI.

Pracovné podmienky (podnadpis)

Pracoval v brigáde pod vedením Stepana Jefremoviča Gavrilova. Sovietskym vojen ským tribunálom bol odsúdený na 12 rokov preto, že po zajatí nemeckými vojakmi sa vrátil v roku 1945 k svojej žene a trom deťom. Sovietske úrady toto považo vali za dezerciu a kolaboráciu s Nemcami. Takto ovšem dopadli desaťtisíce rusk ých vojakov, ktorí mali podobné osudy ako Stepan Gavrilov. V brigáde bolo 41 ľ udí a pracovali v nočných smenách pri nakladaní guľatiny v dĺžke 6-12 metrov d o železničných vagónov.

Pán Tunák na Stepana spomína ako na človeka veľmi kľudného a rozvážneho, ktorý na nich nikdy nekričal, ani im nenadával. Bolo mu strašne ľúto, že miesto toh o, aby sa tešil zo života pri svojej žene a deťoch, musí spolu s mimoruskými o dsúdencami trpieť v gulagoch.

Na str. 82 svojich pamätí takto pán Tunák opisuje koniec siedmeho roku stráven ého v ruských gulagoch - Život bol čím ďalej tým neznesiteľnejší a horší, síl nám ubývalo, OMRZNUTÉ ČASTI NA NOHÁCH, RUKÁCH, UŠIACH A INÝCH ČASTIACH TELA NÁ S BOLELI ČÍM ĎALEJ TÝM VIAC. HLAD BOL STRAŠNÝ, TELO CHCELO JESŤ, ALE OKREM 18 DEKAGRAMOV CHLEBA A RIEDKEJ POLIEVKY ZO ZHNITÝCH A SMRADĽAVÝCH RÝB SME NEDOSTÁ VALI NIČ. VŠETCI BEZ VÝNIMKY SME MALI PARADENTÓZU, DOKTOR TVRDIL ŽE POTREBUJEM E VITAMÍNY A INÚ STRAVU, ALE OD VEDENIA LÁGRU SME NIKDY NIČ PODOBNÉHO NEDOSTAL I. KEĎ NIEKTO ZOMREL, POVEDALI NÁM, ŽE NÁS "MNÓGO" A PO NÁS PRÍDU INÍ. Pripadal som si, že nie som vôbec medzi normálnymi ľuďmi, ktorí pochádzajú od predkov tejto planéty. V žiadnom inom štáte, ani v žiadnom inom režime, nebolo toľko zločineckých drábov ako v bolševickom Rusku. Stále som mal pocit, že ke by nebolo nás odsúdených, NEMAL BY TU VLASTNE ANI KTO PRACOVAŤ. Muži boli väčš inou aparátčici, veľké množstvo ich bolo v armáde a bezpečnosti. PREVEROVALO SA VŠETKO ŽIVÉ A MŔTVE A VOJENSKÉ A CIVILNÉ SÚDY MALI STÁLE PLNÉ R UKY PRÁCE. SÚDILO SA AJ V SOBOTU A NEDELU. NEUSTÁLE SA ZATÝKALO, 5-10 ROKOV GU LAGU SA DÁVALO ZA KILO UKRADNUTEJ PŠENICE.

Na železničných tratiach pracovali mladé dievčatá a ženy oblečené do zapáchajú cich vatovaných odevov. V kolchozoch a sovchozoch pracovali tiež ženy, akurát vedúci bol muž, ktorého museli na slovo poslúchať. Na stavbách tiež pracovali ženy, ovšem z dvoch tretín sa jednalo o odsúdené. TAKTO VYPADAL ŽIVOT A BLAHOB YT radového občana v Sovietskom zväze.

Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval:

Vladimír PAVLÍK