--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/012 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA? 8. časť
Predčasná nádej (podnadpis)
Písal sa desiaty júl 1954 a dozorca pánu Tunákovi oznámil, že má ísť k náčelní kovi tábora. Zmocnila sa ho veľká radosť, a srdco mu začalo búchať dvakrát rýc hlejšie ako doteraz. V duchu si hovoril, že by to mohla byť nejaká dobrá správ a, no tešil sa predčasne.
Pred príchodom k náčelníkovi mu vojaci urobili osobnú a telesnú prehliadku a a ž po tomto úkone ho k nemu predviedli. V miestnosti boli ešte dvaja dôstojníci a jeden civil. Náčelník mu pripomenul, že si predsa musí na neho pamätať, keď nedávno fáral do bane a pána Tunáka a jeho partiu pochválil za kvalitnú robot u.
Potom mu znova zopakoval, že je dobrý pracovník a on si takých váži. Opýtal sa ho, či fajčí, a on mu povedal že ano, ale nemá čo. Mal pocit, že niečo nie je v poriadku, ale nevedel si to vysvetliť, prečo zrazu taká ochota. V duchu si neustále opakoval, aby bol veľmi opatrný na slová, aby sa nedostal ešte do väč šieho nešťastia.
Príčina predvolania (podnadpis)
Náčelník mu ponúkol cigaretu a povedal mu, aby sa posadil. Na str. 118-121 svo jich pamätí takto pán Tunák opisuje túto situáciu:
- Moje úvahy prerušil náčelníkov hlas, ktorý sa na mňa díval a hovorí mi: "Pav el Matušovič, vieš prečo sme ťa nechali zavolať?" Pri týchto slovách sa ešte m ierne pousmial a jeho pomocníci tiež. Neveštilo to nič dobrého. Ja mu hovorím: "Pán náčelník, nemám tušenie prečo ste ma pozvali k tomuto rozhovoru." Jeho tvár zrazu dostala prísny a strohý výraz. Potom sa začal krížový výsluch, na ktorom sa zúčastňovali obaja dôstojníci, no najviac otázok mi kládol ten c ivil. Podľa toho som usudzoval, že je to buď prokurátor, alebo vyšetrujúci sud ca NKVD. Naraz začali na mňa kričať všetci štyria a zaujímali sa, čo to boli z a ľudia, ktorí boli 29. júna v našom baráku, odkiaľ ich poznám, akou rečou hov orili, čo si zapisovali, či niekoho hľadali, čo nám eventuálne sľubovali. Najviac sa pýtal ten civil, kričal na mňa a chcel vedieť, či tí muži nemali ne jaké fotoaparáty a či ich odpovede si nenahrávali na nejaké prístroje. Potom s polu s náčelníkom začali na mňa kričať: "HOVOR, TY SVIŇA SLOVENSKÁ, HOVOR, PRE ČO NIČ NEHOVORÍŠ, MY TI JAZYK ROZVIAŽEME A POTOM BUDEŠ HOVORIŤ VEĽMI RÁD." V tom momente som spoznal, že je zle a že nás niekto prezradil. Pokiaľ bol väz eň slabej povahy a bál sa bitia, povedal im všetko na čo sa ho pýtali, a on do stal cigarety a tiež jedlo a vodku. Keď poznali, že väzeň má tvrdú náturu a ni č sa od neho nedozvedia, v takom prípade sa používala metóda, že väzňa z ničoh o nič praštili do krčných stavcov alebo do žalúdka. Potom mu ponúkli cigaretu, pokiaľ bude hovoriť, a keď väzeň načiahol po cigarete ruku, DOSTAL ZO ZADU ÚD ER A IŠIEL K ZEMI. ALEBO MU CIGARETU CHCELI PRIPÁLIŤ, A MIESTO PRIPÁLENIA DOST AL RANU DO TVÁRE A TAKTIEŽ IŠIEL K ZEMI.
Pokračovanie výsluchu (podnadpis)
Keď prestali na mňa kričať a vyhrážať sa mi, začal som konečne hovoriť aj ja. Povedal som im, že ľudia ktorí prišli 29. júna do nášho tábora hovorili plynul ou ruštinou a mali naše pracovné oblečenie, vôbec sa nelíšili od našich väzňov , a že som vôbec nemohol vedieť, že to nie sú ľudia z nášho tábora. Myslel som, že sú z iných barákov a preto som povedal, že som z Československa . Predpokladal som, že to nie je nič protizákonné, lebo sme nedostali od veden ia tábora žiadny zákaz, že nemôžeme o sebe hovoriť, alebo akej sme národnosti. Náčelník a vyšetrovateľ v civilnom oblečení mi potom začali hovoriť, že "to je v poriadku, lenže títo ľudia neboli vaši spoluväzni, ale ľudia, ktorí k vám p rišli rafinovane zvonku a chceli sa od vás dozvedieť odkiaľ ste, ako dlho ste tu a ďalšie veci."
Vedel som, že majú na mysli TROCH ŽIDOV, KTORÍ SA V TEN DOTYČNÝ DEŇ VYPYTOVALI NA RAULA WALLENBERGA. Uvedomil som si, že toto musím pred náčelníkom zamlčať, že to nesmiem prezradiť - ani za cenu najtvrdšieho nátlaku. Civilný vyšetrova teľ začal znovu na mňa útočiť a hrubo ma urážať. Že môžem byť vojenským súdom za zamlčovanie tejto udalosti odsúdený až na 8 rokov väzenia.
Bol som vo veľmi ťažkom rozpoložení. U náčelníka ma držali ešte hodinu a dával i mi neustále nové a nové otázky. Keď videli, že im nič nepoviem, dostal som o d dôstojníkov niekoľko rán a úderov do tváre a žalúdka. Náčelník ma nebil, len na mňa kričal a vyhrážal sa mi. Nakoniec mi povedali, že aj tak všetko vedia, že to, čo som nepovedal dnes, poviem zajtra. Civil mi ešte pripomenul, že pok iaľ mu nepoviem komu z nás sa podarilo cez tých troch špiónov prepašovať von z lágra správy, MÁM SA PRIPRAVIŤ NA TO NAJHORŠIE.
V duchu som sa modlil k Bohu, aby ma neopúštal a dal mi silu, aby som mohol vy držať všetky tie utrpenia a úskalia, ktoré ma majú znovu čakať, aby som to vše tko vydržal. Na druhý deň ma už nevolali, ale neustále vodili k výsluchu kuchá ra a ďalších troch väzňov, ktorí skladali auto s rybami a s ďalšími potravinam i. Kuchára a jeho pomocníkov nakoniec odsúdili na 4-6 rokov nútených prác, že nenahlásili vedeniu tábora, keď za troch cudzincov skladali potraviny. Videl som, ako z výsluchov chodili dobití, jednému z nich zlomili ruku a musel byť prevezený do nemocnice. Ja som bol volaný ešte štyrikrát ku krížovému výs luchu, otázky nemali konca kraja, no podarilo sa mi z toho nejako dostať. Konečne nádej (podnadpis)
Stalo sa to 26. júla 1954. Bol po nočnej smene a tak unavený, že ledva stál na nohách. Po umytí a prezlečení z fáračiek do táborových šiat išiel do jedálne. Nestačil ešte dojesť ani polievku, keď prišiel za ním dozorca, že má ísť okam žite k náčelníkovi. Na str. 122-128 svojich pamätí takto pán Tunák spomína na túto chvíľu:
- Zmocnila sa ma obava, že ma znovu volajú k výsluchu. U náčelníka boli dvaja dôstojníci. NA TENTO DEŇ NIKDY NEZABUDNEM. BOL TO MÔJ POSLEDNÝ VÝSLUCH V SOVIE TSKOM KONCENTRAČNOM TÁBORE. BOL TO VÝSLUCH DOBRÝ A RADOSTNÝ, KTORÝ MI NAZNAČOV AL, ŽE SA ZAČALO NIEČO ROBIŤ V MÔJ PROSPECH A MOJE DOBRO.
Hneď som si spomenul na Ibrahima, čo mi predpovedal, a dal som mu vo všetkom z a pravdu. Náčelník tábora ma prijal veľmi vľúdne. Samozrejme, že som musel svo j príchod hlásiť ako obvykle. Potom mi hovorí: "Pavel Matušovič, povedz mi, ko ho máš doma?" Všetko si začal písať do nejakej listiny, a potom sa ma pýtal, č i neviem, koho z rodičov mám nažive. Keď som sa z toho všetkého prebral, hovor ím mu: "Pán náčelník, ako vám môžem povedať niečo o svojich rodičoch, keď desa ť rokov o nich nič neviem, PRETOŽE ZA CELÚ TÚTO DOBU SOM NESMEL ODOSLAŤ ANI JE DEN DOPIS, VŠAK TO VIETE?"
A ďalej mu hovorím: "Pán náčelník, čo sa týka mojich rodičov, môžem vám poveda ť len toľko, že pokiaľ neumreli, tak dúfam, že milostivý Hospodin ich ešte udr ží pri živote, aby sme sa mohli ešte vidieť." Potom sa málo pousmial, zadíval sa na mňa a hovorí: "Pavel Matušovič, ty si veriaci človek", a ja mu odpovedám že ano.
Chvíľu sa na mňa díval, akoby s opovrhnutím a výsmechom a znovu sa ma pýtal - prečo verím a v čo verím. Dlho som neuvažoval a hovorím mu, že verím preto, le bo som pokrstený a to ma zaväzuje. To mi dáva silu v najťažších chvíľach môjho života, keď som po fyzickej stránke oslabený až do krajnosti. Náčelník ostal zarazený, tvár mu zvážnela, vypočul ma až do konca a potom mi h ovorí: "Pavel Matušovič, ty si nezvyčajne úprimný človek. Ja ťa obdivujem, že máš takú pevnú vôľu, ktorá mnohým ľuďom chýba. Si ešte mladý, máš 29 rokov, až sa vrátiš domov, môžeš byť kazateľ, alebo kňaz, keď si tak vážiš Boha a máš k nemu takú úctu."
Potom mi podal kartičku, na ktorej bol vyznačený červený kríž a polmesiac. Bol o to niečo ako korešpondenčný lístok. Na prednej strane bolo vytlačené po rusk y, nemecky a francúzsky meno a adresa príjemcu. Podal mi obyčajnú čiernu tužku a hovorí mi, aby som si sadol k stolu. Jeden z dôstojníkov mi povedal, aby so m napísal adresu svojich rodičov, alebo najbližších príbuzných. Na kartičku mám napísať, že ich pozdravujem, ako aj svojich príbuzných. Mám to napísať azbukou po rusky. Nebolo tam natisknuté kto to odosiela, odkiaľ je to odoslané. Zrejme to bolo zámerne, aby sa nikto nedozvedel, kde sa gulagy v Ru sku nachádzajú. Na tento dopis som žiadnu odpoveď nedostal.
Lenže vedenie tábora z poverenia ministerstva vnútra poslalo na adresu mojej m atky úradnú listinu, v ktorej sa rodičia a príslušný národný výbor MALI VYJADR IŤ, ČI SOM ŽIADÚCI, ABY SOM SA MOHOL VRÁTIŤ DO SVOJEJ RODNEJ VLASTI. Sovietske ministerstvo vnútra v zastúpení NKVD si vraj toto vynútilo na prezidentovi An tonínovi Zápotockom, aby s tým súhlasil a tiež to musel podpísať. O TOMTO SA N ESMELO HOVORIŤ PO CELÚ DOBU MÔJHO NÁVRATU, AŽ DO TEJ DOBY, KEĎ SOM SA ROZHODOL PO NOVEMBRI 1989 NAPÍSAŤ O TOMTO PAM+TI.
O tomto taktiež vedia moji krajania Václav MALÝ, Ján MUROŇ, Vlado ĽUPTÁK, Anto nín VRÁBEL a Jozef LUKAVSKÝ. To znamenalo, že keď predseda národného výboru, a lebo príbuzní, NEMALI NÁSILNE ODVLEČENÉHO MOC V LÁSKE, MOHLI DO DOTAZNÍKU JEDN ODUCHO NAPÍSAŤ - JE NEŽIADÚCI. A TO ÚPLNE STAČILO, ABY SOVIETSKE ORGÁNY DOTYČN ÉHO DO TRANSPORTU NEZARADILI A PONECHALI SI HO NA SVOJOM ÚZEMÍ. Takíto ľudia boli potom poslaní na Sibír, alebo do iných častí SSSR na tzv. vo ľnú vysielku. Takýchto prípadov bolo pomerne dosť, lenže títo ľudia mali zakáz ané písať do svojej vlasti. Ktorí boli mladší a zoznámili sa so ženami, ktorýc h tu bolo požehnane, si buď založili rodiny, alebo žili ako druh a družka. Toto sú tí naši krajania, ktorí sú v zozname odvlečených a domov sa nevrátili. Nezomreli, gulagy prežili, no neboli žiadúci návratu buď zo strany svojich pr íbuzných, alebo príslušného národného výboru. V tábore sa hovorilo, ŽE NA VOĽN Ú VYSIELKU NA SIBÍR BOLO Z GULAGOV PREMIESTNENÝCH OKOLO 1.400 ČESKOSLOVENSKÝCH OBČANOV, NEHOVORIAC UŽ O INÝCH EURÓPSKYCH KRAJINÁCH.
Dni, ktoré som prežíval v tábore od chvíle, kedy ma náčelník pozval do svojej pracovne a odoslal môj dopis i radu ďalších dopisov, na ktoré čakalo viacero ľ udí, boli najdlhšími v celom mojom živote.
Pokračovanie v budúcom čísle
Spomienky Pavla Tunáka spracoval:
Vladimír PAVLÍK