--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/018 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?

13. časť

Košické zážitky (podnadpis)

Na druhý deň po raňajkách prišli do ich cely dvaja pracovníci ministerstva vnú tra. Po jednom ich volali a písali na zoznam ich čísla topánok, oblekov a koši eľ. Po skončení týchto úkonov odišli a vrátili sa až okolo štvrtej hodiny. Ozn ámili im, že dotyčné veci ktoré pre nich kúpili, im vydajú na druhý deň, keď b udú odchádzať.

Na druhý deň im doniesli vrchné a spodné oblečenie. Keďže bol začiatok apríla a noci boli ešte pomerne chladné, k oblečeniu dostali ešte zelený hubertus. Bo lo im vysvetlené, že oblečenie im kúpili preto, aby nevyzerali ako ruskí vojac i. Proti tomuto ovšem bývalí zajatci protestovali a odmietli sa prezliecť. Pož iadali väzeňskú správu o vaky, do ktorých si chceli zakúpené šatstvo odložiť. Táto žiadosť im bola splnená.

Cesta vlakom (podnadpis)

Od pracovníkov ministerstva vnútra dostali lístky na vlak. Potom ich vyviedli z väznice, naložili na štyri antony a doviezli na železničnú stanicu. Po prích ode ich vyzvali, aby nastúpili do pripraveného vlaku, ktorého konečnou stanico u bola Praha.

Pri nástupe sa snažili držať pospolu. Bolo pred Veľkou nocou a vlak bol pomern e dosť plný. Cestujúci ich považovali za ruských vojakov. Začali vstávať zo se dadiel a uvoľňovať im miesta. Boli z toho veľmi prekvapení a nedokázali si tút o dobrosrdečnosť vysvetliť.

Na str. 186-187 svojich pamätí pán Tunák takto spomína na tieto chvíle: - Posa dil som sa medzi študentky a niekoľko ďalších ľudí, ktorí išli na sviatky domo v. Bolo mi to trapné, keď sa ma začali dobrou ruštinou vypytovať, ku komu idem . Tiež sa nás pýtali, prečo sme taká veľká partia a odkiaľ ideme. Množstvo otá zok dostávali aj Vojtech Malý, Janko Muroň a Vlado Ľupták.

Prehovoril som slovensky s ruským prízvukom a vysvetlil som im, že nie sme Rus i, ale Slováci. Ľudia boli prekvapení a povedali nám, že im bolo veľmi divné, prečo sme tak vychudnutí. Keď potom pochopili, že sa jedná o Slovákov, vracajú cich sa z ruských koncentrákov, atmosféra sa ešte viac zmenila v náš prospech. Ľudia začali otvárať cestovné kabely, tašky, batožinu a začali nám ponúkať vše tko čo so sebou viezli. Jedni nám ponúkali cigarety, druhí jedlo, ďalší alkoho l. Pýtali sa nás, či máme nejaké peniaze, a keď sme im povedali, že celých des ať rokov sme žiadne nevideli, usporiadali vo vlaku zbierku a pre každého z nás to vyšlo na 40 korún. Bolo nám to veľmi trapné a ponižujúce. Otázok na nás neustále pribúdalo. Pýtali sa, kto je ženatý, kto slobodný, či m áme rodiny, či máme ku komu ísť. Niekoľko žien nám dalo ponuku, že môžeme býva ť u nich. V TAKEJTO ATMOSFÉRE SA NÁM IŠLO VEĽMI DOBRE, ČO BOLO VLASTNE PRVÝ RA Z OD ROKU 1945.

Potom začali padať aj ožehavejšie otázky. Ľudí zaujímalo ako sa v Rusku žije, koľko našich ľudí tam ešte ostalo, atď. Spomenul som si na sovietskych dôstojn íkov, ktorí nám dali podpísať listinu, podľa ktorej sme nesmeli hovoriť o naši ch krajanoch, ktorí neboli určení do transportu. Aj preto som sa na tieto otáz ky snažil odpovedať vyhýbavo a stručne. Nemohol som totiž vedieť, či vo vlaku nie sú na nás nasadení ľudia od ŠtB.

Tušenie ma nesklamalo. Medzi nami bolo niekoľko mladých chlapcov, ktorí naoko čítali noviny a pritom sledovali čo všetko sa hovorilo. Do hovorov ovšem nezas ahovali, tvárili sa, že ich to nezaujíma.

Príchod do Žiliny (podnadpis)

Po príchode do Žiliny išli do nádražnej reštaurácie. Bolo tam obsadené, tak sa presunuli do ďalšej, kúsok od stanice. Hostitelia im objednali po veľkej boro vičke a potom sa opýtali vedúceho, či je schopný nakŕmiť 68 ľudí. Ten odpoveda l že ano. Padalo množstvo otázok a pán Tunák začal zisťovať, že alkohol mu ner obí dobre. V reštaurácii zostali do desiatej hodiny večer.

Niektorí z bývalých väzňov sa poriadne namazali a začala byť s nimi ťažká komu nikácia. Prišli znovu na nádražie a tu si všetci spoločne sľúbili, že za desať rokov sa tu znovu stretnú. Začali sa medzi sebou lúčiť, no chybou bolo, že ni e všetci si vymenili adresy. Nenapadlo ich to ani vo vlaku, čo neskôr pán Tuná k považoval za veľkú chybu. Janko Muroň a Vojtech Malý sa vracali smerom na Li ptovský Mikuláš a Vlado Ľupták so svojou priateľkou, s ktorou sa zoznámil v zb ernom tábore v Moskve, išli smerom na Zvolen.

Kúsok od domova (podnadpis)

Vlak smerom na Čadcu išiel pánu Tunákovi tesne pred polnocou. Vo vlaku bolo om noho menej ľudí, ako v tom predchádzajúcom. Na str. 190 svojich pamätí o tom p íše - Keď prišla sprievodkyňa, podal som jej lístok, ktorý som dostal v Košici ach. Chvíľu sa na mňa dívala a potom mi hovorí: "Vy nejdete z Košíc, ale zo So vietskeho zväzu." Ja som sa jej pýtal, podľa čoho tak súdi, a ona mi odpovedal a, že podľa oblečenia a podľa reči.

V kupé bolo len niekoľko ľudí a sprievodkyňa si sadla oproti mne. Veľmi ju zau jímal môj osud. Opýtala sa ma, či nie som hladný. Povedal som jej, že nie, ale by som si rád zapálil cigaretu. Odvetila mi že nefajčí, ale že mi cigaretu zo ženie. Jeden z mužov, ktorý sedel v kupé, povedal sprievodkyni aby neodchádzal a, že on mi dá cigaretu.

Potom som jej povedal, že od konca novembra 1954 cestujem domov. Taktiež som j ej porozprával o svojich životných osudoch. V Čadci sme sa rozlúčili a na nást upišti som sa opýtal ľudí, odkiaľ ide vlak na Turzovku.

Sadol som si do posledného vozňa. Panovala tu dobrá nálada, ľudia sa bavili o blížiacich Veľkonočných sviatkoch. Napriek tomu mi všetci pripadali nejakí cud zí. Snažil som sa na niečo sústrediť, no nedarilo sa mi to. Z môjho zamyslenia ma prerušil hlas jedného z cestujúcich, ktorý mi hovorí: "Počuj, nie si náhod ou Pavel, môj bývalý spolužiak?"

"Da, ja jest Tunák Pavel Matušovič, a kto ty takoj?" Vstal som zo sedadla, pri šiel som k nemu, položil som mu ruku na rameno a opýtal sa ho: "Čevo ty chočeš ?" Chvíľu ostal zarazený, možno preto, že som na neho hovoril tvrdým ruským pr ízvukom. Dotyčný človek sa mi predstavil ako Štefanko a spomenul mi niektoré v eci zo školských lavíc.

Nemal som ľahkú situáciu. Spolucestujúci na mňa naliehali, aby som im o všetko m rozprával, čo všetko som zažil, čo som robil. Snažil som sa niektorým otázka m vyhnúť a hovoriť na inú tému. Pýtali sa ma, či sa teším z návratu. Odpovedal som že ano, len neviem, ako ma doma prijmú. Štefanko sa mi ponúkol, že ma odp revadí domov a pomohol mi niesť aj môj vak.

Konečne doma (podnadpis)

Tieto osudové chvíle opisuje pán Tunák na str. 192-194 svojich pamätí: - Cesta z nádražia nám trvala asi 30 minút. Vošli sme do dvora môjho rodného domu. V CELOM TELE SOM CÍTIL NESMIERNÚ RADOSŤ A ÚĽAVU. VIDEL SOM ZNOVU PO DESIATICH RO KOCH SVOJE RODNÉ HNIEZDO.

Spolu so Štefankom sme začali klopať na dvere. Matka to nepočula, lebo spala v izbe. Preto sme sa rozhodli, že budeme klopať na okno. Trvalo dosť dlho, než sa nám podarilo matku zobudiť. V izbe sa rozsvietilo svetlo, matka pristúpila k oknu, odhrnula záclonu a dívala sa na dvor. Bola veľmi rozospatá a nevedela pochopiť, kto ju budí o štvrtej hodine ráno.

Nakoniec otvorila okno a pýtala sa, kto sme a čo chceme. Ja jej hovorím, "MAMA , TO SOM JA, TVOJ SYN PAVEL, buď tak dobrá a otvor dvere. Vrátil som sa z Rusk a a žijem. Počuješ ma, ja žijem a som tu. Ty nemáš radosť, že som sa vrátil?" Chvíľu sa na mňa dívala a potom mi hovorí: "JA UŽ NEMÁM SYNA, ZOMREL V ROKU 19 45, MÁM PAPIER ŽE ZOMREL." Srdco mi zovrel nepredstaviteľný a horký bôľ, ktorý sa veľmi ťažko dá podať na papier. Nemohol som to vôbec pochopiť, ŽE VLASTNÁ MATKA MA NEMÔŽE POZNAŤ. Situácia bola trapná nielen pre mňa, ale aj pre môjho spolužiaka Štefanka, keď matka povedala, že nikoho do domu nepustí. Ďalej pove dala, že jej manžel je v Ostrave na šachte a ona má strach niekoho pustiť domo v. ZAVRELA OKNO, ZHASLA SVETLO A IŠLA SI ĽAHNÚŤ.

Spolužiak mi hovorí, "Pavel, nerob si ťažkú hlavu, skusíme to ešte raz. Neni m ožné, aby ťa vlastná matka nepustila domov. Musíme ju presvedčiť, je rozospatá , nevie sa rýchlo zorientovať a možno je to pre ňu šok." Ja mu hovorím, "nevie m to pochopiť, veď som poslal domov dopis, a prišla naň odpoveď." Štefanko začal znovu búchať na okno a zároveň volal: "Pani Šostáková, prosím V ás, buďte tak dobrá a otvorte. Hádam nechcete nechať vášho syna Pavla stáť pre d dverami vlastného domu." Trvalo dosť dlho, pokiaľ znovu vstala, otvorila okn o a podráždene nám hovorí, prečo ju neustále obťažujeme a nenecháme na pokoji. Môj spolužiak jej hovorí, "veď mňa poznáte pani Šostáková, ja som Štefanko, a toto je skutočne váš syn Pavel. Tak nám už otvorte." Matka sa obliekla a otvor ila dvere. STÁLE SA NA MŇA DÍVALA A NEMOHLA POCHOPIŤ, ŽE PRED ŇOU STOJÍ JEJ SY N. Prvé jej slová boli, že to neni možné, že sa jej to všetko len zdá. Pozvala nás do kuchyne a povedala, aby sme si odložili vrchné oblečenie. V OČI ACH SA JEJ OBJAVILI SLZY. Keď som to spozoroval a odložil si vrchné oblečenie, pristúpil som k nej, ZOVREL SOM JU DO NÁRUČIA A POBOZKAL SOM JU Z TROCH STRÁN . Tak, ako to bolo zvykom v Rusku.

Potom sa matka nahlas rozplakala a medzi slzami stále hovorila, "TAK TY SI SA MI VRÁTIL, SYN MÔJ. TY ŽIJEŠ, NEZOMREL SI." A ďalej mi hovorila, ako jej v rok u 1945 poslali oznámenie, že som zahynul v Rusku. Do rozhovoru sa tiež pridal môj spolužiak a hovorí, "pani Šostáková, cesty Božie sú nevyspytateľné. Syn sa vám stratil a znovu sa našiel."

Keď sa ukľudnila, opýtala sa nás, čím nás má pohostiť. Doniesla fľašu borovičk y a naliala nám. Stále ešte plakala. Potom zakúrila do pece a začala pripravov ať nejaké jedlo. Keď spolužiak odišiel, sadli sme si s matkou k stolu a pokrač ovali v rozhovore.

Cítil som veľkú únavu a slabosť. Opýtal som sa matky, kde by som si mohol odpo činúť. Otvorila dvere do izby a išla mi pripravovať posteľ. Hovorím jej, aby t o nerobila, že si ľahnem na kanapu. A tak som aj urobil. Zobudil som sa až na druhý deň ráno.

Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval:

Vladimír PAVLÍK