--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Genézia dvoch zmrzačených životov
Zdroj: NN Ročník........: 0005/033 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
GENÉZA DVOCH ZMRZAČENÝCH ŽIVOTOV Vizitka zločincov v mene internacionalizmu a slovanskej vzájomnosti (podnadpis )
Nedávno vznikla v Košiciach Nadácia Tibora Kováča - Memento 21. augusta 1968. Za cieľ si, okrem iného, vytýčila každoročne udeľovať ceny k tomuto čiernemu d ňu v histórii nášho národa a to ako novinárom, kameramanom, tak aj fotografom za ich statočné presadzovanie občianskych a ľudských práv a osobitne tým, ktor í boli zdravotne poškodení pri odvážnom plnení svojho poslania v dôsledku rôzn ych, napríklad vojnových alebo živelných udalostí.
Kto je vlastne Tibor Kováč? Jeden z košičanov, ktorého je často vidieť v histo rickej časti na invalidnom vozíku, ako svojim fotografickým aparátom dokumentu je jeho historické zákutia. Do 21. augusta 1968 bol ešte mobilným človekom, kt orý tak isto, ako celá naša spoločnosť bola zaskočená brutalitou sovietskych o kupantov a proti ktorej sa nedalo nič robiť.
Tibor Kováč, však okrem bezmocnosti sa rozhodol, ako fotograf a novinár, že as poň fotograficky zdokumentuje "priateľskú pomoc" v Košiciach, prichádzajúcu z východu. Túto však mal čoskoro prerušenú strelou neznámeho okupanta oblečeného v uniforme SA, ktorá ho v pamätný deň zasiahla do hlavy. Prenikla do mozgu a trvalo narušila centrum motorických schopností. TIBOR KOVÁČ, DRŽIAC EŠTE SPÚŠŤ FOTOAPARÁTU, SA PRI PLNOM VEDOMÍ ZRÚTIL NA ZEM. Jeho život visel na vlásku, a však odborné nasadenie lekárov a to aj po viacerých operáciách na neurochirurg ii v Hradci Králové a dlhodobý liečebný pobyt v Kladrubách mu zachránili život .
Jeho návrat do Košíc mu opäť doniesli ťažké chvíle, lebo sa ho ujali príslušní ci ŠtB, KTORÍ HĽADALI NEGATÍVY FILMU, KTORÉ VTEDY NAFOTIL. Časť sa im podarilo skonfiškovať, časť však Tibor Kováč stačil ukryť u svojich najdôvernejších pr iateľov. Odvtedy žil tento človek na periférii všetkého spoločenského diania, ako "kontrarevolucionár". Až rok 1989 pohol čiastočnou satisfakciou tohto, na invalidný vozík pripútaného vzácneho človeka. Bol jednorázovo odškodnený, ale, obrazne povedané, za cenu morálneho a ľudského potupenia. Zdravie a mobilnosť mu však už nikto nevráti.
Bolševický cynizmus na pokračovanie (podnadpis) Priamo otrasne pôsobia dokumenty, v ktorých sa pán Kováč dožaduje, aby jeho pr ípad bol posúdený ako pracovný úraz. V tom čase totiž pracoval ako fotograf v Slovenskom technickom múzeu na úseku fotodokumentácie. Dňa 21. augusta 1968 pr evádzal fotodokumentáciu udalostí v súvislosti so vstupom "bratských armád" do Košíc, ako sa konštatuje v rozsudku Obvodného súdu Košice I z 8. 9. 1994. Pri zamietnutí jeho žiadosti mimo iného uviedol: - "Žalobca dňa 21. augusta 19 68 NEROBIL FOTODOKUMENTÁCIU, KTORÁ SÚVISELA S ČINNOSŤOU TECHNICKÉHO MÚZEA. Tie to a podobné udalosti spoločenského života /napr. oslavy 1. a 9. mája, VOSR, r ôzne štrajky a manifestácie/ technické múzeum nikdy nedokumentovávalo. Táto ob lasť záujmu patrila a patrí do pôsobností iných múzeí, napr. vlastivedného, SN P v Banskej Bystrici a pod.
FOTIŤ TIETO UDALOSTI SA ROZHODOL ŽALOBCA SÁM, Z VLASTNÉHO PROFESIONÁLNEHO ZÁUJ MU. Svedčí o tom aj súdu žalobcom predložený list adresovaný Generálnemu konzu lovi ZSSR zo dňa 23. 2. 1973. POŠKODENIE NA ZDRAVÍ SI ZAPRÍČINIL SÁM, SVOJÍM N EROZVÁŽNYM POČÍNANÍM A PRETO NIE SÚ SPLNENÉ PODMIENKY PRE JEHO UZNANIE ZA ÚRAZ PRACOVNÝ".
(Aj z tohto rozsudku z 8. 9. 1994 sa možno domievať, že predsedkyňa senátu JUD r. Emília GUĽOVÁ vlastne rehabilitovala okupáciu Československa spojeneckými v ojskami. Nakoniec sa tomu ani nemožno čudovať, veď zvrchovaná Slovenská komuni sticko-eštebácka republika je naďalej ideálnym satelitom komunistických zločin cov svojho východného brata. - Pozn. V.P.)
Preto si myslím, že pre čitateľa bude veľmi zaujímavé prirovnať toto rozhodnut ie z roku 1994 s rozhodnutím súdruha DEZIDERA KROCSÁNYHO, vtedajšieho ministra práce a sociálnych vecí SSR z 18. 6. 1971, pod. č. j. IV/1-4175/71, kde na ro zklad pána Kováča reaguje takto:
- V konaní sa nepreukázalo, že by ťažké zranenie navrhovateľa, ktoré utrpel dň a 21. 8. 1968, súviselo s plnením jeho pracovných povinností. Zhodne so stanov iskom Dávkovej komisie v rozhodnutí zo dňa 15. 4. 1971 nemožno preto považovať túto udalosť za pracovný úraz. POŠKODENIE NA ZDRAVÍ SI ZAPRÍČINIL NAVRHOVATEĽ SVOJIM SVOJVOĽNÝM A NEROZVÁŽNYM POČÍNANÍM A PRETO NIE SÚ SPLNENÉ ANI PODMIENK Y PRE DOBROVOĽNÉ POSKYTNUTIE ODŠKODNENIA.
Okrem odškodnenia, ktorého sa navrhovateľovi už dostalo /náhrada ušlého zárobk u za dobu do 21. 8. 1969 v sume 2.210 Kčs a náhrada za bolesť v sume 5.197 Kčs /, ďalšie dobrovoľné odškodnenie nebolo možno poskytnúť. Napadnuté rozhodnutie je plne odôvodnené, s jeho obsahom sa stotožňujem a v plnom rozsahu potvrdzuj em. Nebolo preto možné rozkladu vyhovieť.
Košice - 24 rokov od zmrzačenia Tibora Kováča (podnadpis) Od tohto obdobia prešlo vyše 24 rokov a v Košiciach PRIBUDOL ĎALŠÍ VOZÍČKÁR, V ĎAKA STRELE BÝVALEJ NOMENKLATÚRY KSS Ing. Jaroslava VELIČA, v tom čase šéfreda ktora regionálneho denníka LÚČ, hlásnej trúby HZDS, v súčasnosti podnikateľa. Vo večerných hodinách 27. 11. 1992 tento ostrostrelec vystrelil z 9 mm revolve ru TAURUS päť nábojov z malej vzdialenosti do chrbta 21. ročného Jána SINAJA. Jedna zo striel rozdrvila mladíkovi miechu v oblasti ôsmeho stavca a spôsobila mu OCHRNUTIE DOLNÝCH KONČATÍN.
Ako k tomu došlo? (podnadpis)
V uvedený deň sa neobolševik, odkojený na VUML, za odmenu čoho mu bolo umožnen é pracovať predtým v Slovenskom rozhlase, bol sa prejsť aj so svojim kokeršpan ielom, samozrejme že so svojou zbraňou, na košickom sídlisku Furča. Pri jednej odstavenej AVII 30 ŠPZ - KEA 84 37 sa mu zdalo, že pri nej niekto čupí. Podiš iel k tejto osobe bližšie a pustil naňho psa. Napadnutý začal utekať a on neča kajúc na nič, vytiahol zbraň a na utekajúceho začal strieľať, pričom jedna zo striel ho ťažko zranila, s následkom ťažkej invalidity. Až takej, ŽE HO MUSÍ J EHO VLASTNÁ MATKA PREBAĽOVAŤ, práve tak, ako po narodení, keď bol dieťa. Po tejto udalosti orgány činné v trestnom konaní v Košiciach, konkrétne Obvodn ý úrad vyšetrovania PZ SR Košice I, sa nemali k tomu, aby informovali verejnos ť tak, ako je to bežné v demokratickej spoločnosti. Až 15. januára 1993 sa k t omu odhodlal na stránkach regionálneho denníka Slovenský východ mjr. JUDr. Dan iel Blyšťan, vedúci jeho III. oddelenia /nadriadený vyšetrovateľa mjr. JUDr. J ána Ondáša, bývalého ŠtB-ka, o ktorom naše noviny niekoľkokrát písali v súvisl osti s vykonštruovaným obvinením občana A.L. z Košíc/.
Snažil sa pritom skôr zľahčiť konanie ešte stále šéfredaktora LÚČ s tým, že u poškodeného bol zistený alkohol v krvi a vinník chcel predísť krádeži. Uvedený úrad vyšetrovania svojim listom zo dňa 20. 4. 1993 oznamuje matke poškodeného Margite, že vyšetrovanie vo veci ublíženia na zdraví bolo ukončené a vyšetrov ací spis bol odstúpený na Obvodnú prokuratúru Košice I /na čele ktorej stojí d oteraz neobolševik JUDr. Milan Petro, nechvalne známy aj z našich novín/. Táto svojim listom zo dňa 26. 4. 1993 ubezpečuje matku poškodeného, že vyšetrovani e sa viedlo korektne a postupovalo objektívne. Zároveň oznamuje, že po preskúm aní spisového materiálu bude rozhodnuté, či konanie obvineného bude kvalifikov ané ako trestný čin ublíženia na zdraví /odňatie slobody na 2-8 rokov/, alebo ako pokus trestného činu vraždy /10-15 rokov/.
Následne na to Krajská prokuratúra v Košiciach svojim listom zo dňa 10. 5. 199 3 oznamuje, že v trestnej veci proti Ing. Jaroslavovi V. ešte nie je náležite objasnený skutkový stav. Nakoniec Obvodná prokuratúra Košice I podáva žalobu p roti obvinenému za trestný čin ublíženia na zdraví Obvodnému súdu Košice I. Te nto však zaujal stanovisko, že nie je vecne príslušný, pretože sa dotyčný dopu stil prísnejšieho trestného činu, o ktorom je povinný rozhodnúť v I. stupni Kr ajský súd v Košiciach.
Takto koncom mesiaca jún 1995 sa po dva dni na chodbách Krajského súdu v Košic iach nehlučne šmýkali kolesá invalidného vozíka, v ktorom sedel Ján Sinaj, kto rého doprevádzala matka a hŕstka príbuzných. Na vlastných prichádzal sebavedom e so svojim advokátom Ing. Jaroslav Velič, ktorý toho času paradoxne pomáha aj so svojou manželkou farmaceutičkou, liečiť chorých?! Osoba, o ktorej sa vyjad rila znalkyňa z odboru psychológie, že má prítomné nadpriemerne vysoké skóre l ží, snahu podávať o sebe informácie v smere sociálnej žiadúcnosti... Trestný senát JUDr. Dušana Kána uložil obžalovanému za trestný čin ublíženia n a zdraví dva a pol roka odňatia slobody v prvej nápravnovýchovnej skupine. Čo by bolo však s tým, ktorý by nebol býval členom HZDS?
Záverom len toľko, že v obidvoch prípadoch STRIEĽALI ODKOJENCI KOMUNISTICKEJ M AŠINÉRIE, ktorým slovo demokracia je cudzie a ktorí pri hocijakom odpore sú oc hotní zabíjať nevinných ľudí. A v tom je nebezpečie hocijakej totality a ich p risluhovačov, včítane tej, ktorú na Slovensku tak iniciatívne presadzuje vládn úca garnitúra, HZDS.
Vladimír PAVLÍK