Uplynulo už 16 mesiacov od
väzenskej vzbury v Leopoldove a dodnesnie sú uspokojivo vysvetlené príčiny,
ktoré k tomuto radikálnemu
protestu údajne všetkých väzňov
viedli. Nakoľko som mal možnosť
vidieť celú situáciu na vlastné
oči, nedá mi, aby som sa k tomutoproblému nevyjadril. Úmyselne som si v tej
dobe odkladal všetkykomentáre z našich denníkov a časopisov. Niektoré z nich s
veľkoudávkou nenávisti opisovali leopoldovské udalosti. Množstvo dezinformácií,
klamstiev, špiny a ja neviem, čoho ešče charakterizovalo počínanie odsúdených.
Masovokomunikačným prostriedkom sa podarilo vyvolaťvo verejnosti nenávistnú
kampaňneskôr však celé to divadlo pôsobilo rozpačito a ľudia nevedeli kde je
pravda V marci 1990 bolo v Leopoldove približne 1200 väzňov. Podľa komentára v
časopise Život, ale aj v niektorých denníkoch malo byť z tých 1200 väzňov 70 %
vrahov, tých zvyšných 30 % mali tvoriť väzni odsúdení za veľké rozkrádačky,
znásilnenia, lúpeže a iné násilné trestné činy. To bolo nehorázne klamstvo a
každý si
určite uvedomí, prečo bolo toto
klamstvo šírené medzi verejnosťou.
Podľa môjho triezveho odhadu bolo v tej dobe v Leopoldove asi 50 až 60 vrahov,
ďalších 30 až 40 bolo odsúdených za pokusy vrážd. Väčšina z týchto ľudí bola
prvýkrát vo výkone trestu, niektoré vraždy ani neboli vraždami a o mimoriadne
problematických pokusoch vrážd sa nebudem radšej ani rozpisovať Tých naozaj
brutálnych, chladnokrvých vrahov mohlo byť v< Leopoldove asi desať. Tento paragraf z celkového počtu väzňov
tvoril 8 až 10 %. Teda nie 70 %, ako si to úmyselne vymysleli niektorí
novinári, väzenské funkcionári, zástupcovia ministerstva vnútra atď. A ten
zvyšok? Niekoľko stoviek väzňov odsúdených za smiešne finančné čiastky až na
päťročné tresty, väzni odsúdené za príživníctvo, ublíženia na zdraví.
Samozrejme nechýbali ani klasické lúpežníci, či väzni odsúdení za znásilnenie
Bol som v tej dobe na pracovisku, ktoré chodilo do práce najdlhšie a ktoré sa
jednoznačne dištancovalo od neshoršieho priebehu udalostí, ktoré sa vyznačovali
rabovaním, vydieraním kladením ultimatívnych požiadavek atď. Zastavením práce
chceli väzni dosiahnúť, aby sa odpovedné orgány zamysleli nad tým, že vo
väznici boli stále stovky väzňov, ktorým komunistický režim udelil punc
nebezpečných recidivistov, vymeral im mimoriadne vysoké tresty za veci, ktoré v
tej dobe už nemohli byť posudzované ako trestné činy, alebo za smiešne finančné
čiastky,< ktoré mali odcudziť. Ako
príklad uvediem človeka, ktorý odcudzil
zo stavby nejaký železný materiál v hodnote 170 Kčs a súd mu za to
vymeral päť rokov! Nakoľko mal hodnosť recidivistu, amnestia< sa naňho vzťahovala len vo výške jednoho
roka, takže tie zvyšné štyri by mal odsedieť. A takých tam boli desiatky a
stovky. Ďalej väzni žiadali, aby boli prepustení zo Zboru bachari, ktorí sa
dopúšťali brutality vôči väzňom. A mali aj ďalšie požiadavky ktoré však chceli
riešiť v naprostom kľude, v serióznom dialógu s funkcionármi. A práve o to
nemali niektorí funkcionári záujem, potrebovali vyvolať vo väznici situáciu,
ktorá by si vyžiadala prípadný násilný zásah proti väzňom, aby mohli pred
verejnosťou hovoriť o agresívnych, bezcharakterných väzňoch, ktorí sa dajú
zvládnuť jedine prísnym režimom a
nezasluhujú si ľudský prístup k riešeniu ich problémov. Boli tam samozrejme aj
iné snahy, ale o tom neskoršie. Asi desať dní pred zásahom sa začali po
oddieloch pohybovať väzni ozbrojení nožami, mačetami, tyčami atď. Chodili po
celách a presviedčali ostatných, že musia žiadať prepustenie všetkých väzňov a
ak nie, tak že sa musia pripraviť na prípadný násilný odpor proti ozbrojeným
zložkám. Tých ľudí bolo niekoľko desiatok, maximálne 100-150. Vyhrážali sa
väzňom, ktorí sa snažili zvládnuť situáciu a neustále tvrdili, že nesmie dôjsť
k násilnostiam, rabovanim, ultimatívnym požiadavkám. A tak čoskoro prevzali
iniciatívu do svojich rúk títo militantní väzni, z ktorých mnohé boli neustále
v toxickom alebo alkoholovom opojení. Odkiaľ sa k omamným látkam a alkoholu
dostali, na to by mohli dať uspokojivú odpoveď jedine niektorí príslušníci Zboru.
videl som na vlastné oči množstvo značkového alkoholu, vína a igelitové sáčky
plné tabletiek. Údajne to mali nosiť civilní pracovníci ale to je nehorázne
klamstvo, pretože v tej dobe už nemal ani jeden väzeň šancu stretnúť sa s
civilnými pracovníkmi. Takže, kde<
je pravda? V tej dobe už bolo vyrabovaných a vyplienených niekoľko
pracovísk, na týchto akciách sa zúčastňovali poväčšine tí istí odsúdení. Ale
nech si uvedomí každý z Vás, že tých niekoľko desiatok nepredstavovalo všetkých
väzňov. Absolútna väčšina chcela v pokoji riešiť svoje určite oprávnené
požiadavky, a takisto chápali, že nemôžu byť okamžite prepustení na slobodu
Rozprával som sa aj s niektorými
väzňami a tí sa tiež dištancovali od nezmyselných požiadaviek, vyjadrovali
spokojnosť že mim bol amnestiou znížený trest aspoň o jeden rok a v budúcnosti
sa prípadného zníženia ešte mohli dočkať. V tej době už bolo na pracovisku
KOVOŠROT zadržiavaných proti svojej vôli asi 200 odsúdených, boli inými väzňami
múčení, aby hladoveli, kým oni sami sa vykrucovali. Počet všetkých týchto
militantských väzňov, ktorí sa pripravovali na násilný odpor, odhadujem
maximálne na 150, ostatní sa prizerali. Asi štyri dni pred zásahom priniesol
generálny riaditeľ pre väzenstvo pán Štíffel informáciu, podľa ktorej sa pán prezident
Havel rozhodol udeliť každému väzňovi osobní milosť. Pokiaľ to bola pravda,
znamenalo to, že mnohí pôjdu domov, ďaľším budú skrátené tresty. Zároveň si dal
pán Štíffel podmienku, aby si všetci väzni zbalili osobné
veci, že kvôli neúnosnej situácii
v Leopoldove bodú porozvážaní po iných väzniciach. Na pracovisku, kde som bol
aj ja, sme sa začali všetci baliť, aby sme čím skôr opustili Leopoldov, pretože
sme mali obavy, aby nás niekto
nezatiahol do nejakého špinavého divadla. Vtedy začali behať po celách skupinky
ozbrojených väzňov< s vyhrážkami, že
kto sa pokúsi odísť, toho si podajú. Ľudia mali
strach, nechteli na svoju osobu
privolať pozornosť tých hyen Údajne sa mali niektorí militantní väzni
pobývajúci na strechách vyjadriť v tom zmysle, že pokiaľ nebudú všetci
prepustení na slobodu, tak sa pokúsia o útek a budú páchať násilnosti na
obyvateľoch blízkych dedín a miest. Na tých vyhrážkach asi niečo bude. Na
druhej strane si musí každý uvedomiť, že pokiaľ by sa týchto trebárs 100 až 150
väzňov dostalo z leopoldovskej väznice na slobodu, bola by to jednoznačne chyba
príslušníkov Zboru
Útekari by totiž museli prekonať
tri alebo štyri vysoké ploty betónovy val a tzv. šance - hlinený val. V tých
dňoch už určite boli posilnené strážne hliadky na vysokých vežiach a určite
boli
všetci perfektne vyzbrojení. Som
presvedčený, že za takýchto
bezpečnostných opatrení by sa
nikdo živý za múr nedostal a ak áno, musel by v tom byť úmysel prislušníkov.
Myslím, že sa odpovední funkcionári môžu hanbiť, že vôbec nejaký útek
pripúšťali. Svedčí to jednoznačne o ich prípadnej neschopnosti. Nastal deň X -
28. marec 1990. Vo vnútri a v okolí väznice sa sústredilo asi 3000 mužov z
radov Vojsk ministerstva vnútra Pohraničnej stráže, Zboru nápravnej výchovy,
výsadková jednotka červené barety atď. Veliteľ zásahu Andrej Sámel vyzýval
prostredníctvom rozhlasu väzňov, aby ustúpili od vzbury a dobrovoľne opustili
väznicu. Na pracovisku ZVL sa niekoľkým desiatkam podarilo otvoriť železný
kater a opustiť zbytovacie priestory. To už ale dobehli ozbrojení väzni, kater
znova zamkli< a priechod k nemu
zabarikádovali. Kričali sme cez okná na blízko rozostavených a pomaľovaných
ozbrojených mužov, že chceme ísť všetci preč, ale že cez kater to nejde. Najprv
dobrú hodinu nereagovali, ale potom pomocou lana a transportéru vytrhli mreže
na jednej cele a tadiaľ sme všetci vyskákali rovno do rúk ozbrojených mužov,
ktorí nás okamžite odvádzali k bráne. Tam nás predali do rúk leopoldovských
príslušníkov, ktorí nás brutálnym spôsobom a pod hrozbou použitia násilia
namiereným samopalom donútili zrakmi niekoľkých žien a mužov prizerajúcich sa
zásahu vyzliecť donaha. Zbytočne sme argumentovali, že odchádzame dobrovoľne,
že sme sa po celú dobu od vzbury dištancovali. Akoby ich zachvátil amok
zúrivosci, niektorých z nás zrazili päsťami k zemi, neustále hystericky revali,
človek nevedel, čo má skôr robiť. Po ponižujúcej prehliadke sme sa mohli
obliecť, ale na príkaz leopoldovských bacharov sme museli svoje osobné věci
ktoré sme mali v taškách, hodiť na
jednu veľkú hromadu. Kto sa zdráhal, bol zrazený k zemi, alebo bol namiereným
samopalom upozornený, aby sa vecí radšej vzdal. Policajti vyčíňali jako besní.
Strkávali väzňom z rúk hodinky, prstene, z krku retiazky brali zapalovače,
jednoducho čo kto mal u seba. Bol to nesmierne šokujúci a otrasný zážitok. Ich
počínanie možno jednoznačne kvalifikovať ako lúpežné prepadnutie pod priámou
hrozbou namiereným samopalom. Blízko stojaci vojak základnej služby sa už na to
nemohol dívať a hovorí vyčíňajúcim policajtom:< "Čo to s tými ľuďmi robíte, veď oni odchádzajú dobrovoľne
Nato sa k nemu otočil jeden policajt, namieril naňho samopal a hovorí:
"Ty drž radšej pi.., lebo môžeš tiež niečo schytať
Potom nás napchali do autobusov.
Tí, ktorí mali ísť na Bratislavu a Košice, prežili pri tom drastické divadlo.
Pri vstupe do autobusu bol každý z nich ranou do žalúdka skosený na kolená ruky
boli vytočené za chrbát a spútané. Než sa dostal na niektoré sedadlo, schytal
ešte celú paletu úderov, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani profesionálny boxer.
Po celej ceste až do konečnej< stanice boli neústále fyzicky týraní a v
bratislavskom justičnom paláci ich čakali policajti vyzbrojení dlhými bielymi
obuškami. Každý, kto vystupoval, schytal niekoľko úderov a kto sa odvážil
protestovať, bol zrazený k zemi a stýraný. Týranie pokračovalo aj vo vnútri
budovy a na celách. Ďalšie dva dni boli pre týchto ľudí, ktorí odcházali z
Leopoldova dobrovoľne, priamo peklom
Nakoľko boli okradnutí všetky
svoje osobné veci, nemohli vykonávať hygienu, nemali fajčivo, zápalky. Kto sa
opovážil niečo žiadať, toho vytiahli
von a podľa slov ostatných ho sadisticky zmlátili
V tej dobe už horeli pracoviská
LIVELIS A DOMÁCE PRÁCE. Andrej Sámel stále vyzýval väzňov, aby odstúpili od
vzbury, aby si ľahli na postele a tak vyčkali príchod príslušníkov. Medzi
výzvami
neustále nariekal, že už má po
kariére, že má manželku chorú na tuberkulózu, apeloval na väzňov, že je jeden
znic, aby sa to:
snažili pochopiť a ukončili
vzburu. Bola to súčasť jeho psychologického pôsobenia?
Medzi budovami behalo niekoľko
disiatok ozbrojených militantných väzňov (ozbrojení nožami, tyčami, mačetami
atď.ä, ďalší zo
striech hádzali rôzne zapálené
predmety smerom k zasahujúcim jednotkám. Zapálené handry napustené benzínom,
zapálené krémy na čistenie topánok a iné vydával minister vnútra Mečiar za
plameňomety, nezainteresovaný byl mal dojem, že väzni boli
vyzbrojení ako nejaká špeciálna
protiteroristická skupina. Jedno je isté. V tej fázi, do akej udalosti dospeli,
už bol zásah nevyhnutný. A aj keď správanie a konanie časti militantných
odsúdených je odsúdzeniahodné a neospravedlniteľné, istým spôsobom
symbolizovali boj bezmocných proti pretrvávajúcemu starému mysleniu, proti
starým totalitným štruktúram. Či sa to
niekomu páči, alebo nie
Kto dal príkaz na zastavenie
postupu, nevedno, ale asi o 13.00 hodine bol postup špeciálnych jednotiek
zastavený. Prečo? Z akého dôvodu? Aby mali väzni čas zapáliť aj ostatné
objekty? Vedenie zásahu im venovalo asi štyri hodiny času na to, aby dokončili
skazu. Zásah pokračoval až tesne pred večerom. Prečo? Keby ho neboli prerušili,
už by bývalo po ňom! V každém prípade bolo prerušenie zásahu nepochopiteľné a
vyžiadalo si obrovské finančné škody a určite aj väčšie množstvo zranených.
Špeciálne jednotky postupovali od budovy k budove, za nimi nasledovali
leopoldovskí policajti atď. Všetci veľmi dobre vedeli, že tých asi 200
zabarikádovaných väzňov je tam proti svojej vôli, ale čo sa robilo po ich tzv.
oslobodení, nemalo obdoby. Všetci boli policajtami brutálne týraní, vyzliekaní
donaha a špalierom
policajtov boli nahí hnaní k
veľkým halám, kde ich všetkých sústreďovali. Tam museli kláčať na železnými,
ostrými šponami
posatej zemi, potom surovým
spôsobom nakladaní do autobusov a
odvážaní. Mlátení boli všetci, tí
psívni často dostávali viacej ako tých pár aktívnych. Mimoriadne sa v tomto
smere vyznamenávali leopoldovskí policajti, ktorí si mohli naprosto bezrestne:
vylievať zlosť a sadistické sklony
na bezbranných, od vzbury sadištancujúcich väzňoch. Boli medzi nimi aj takí,
ktorí boli na zozname najväčších polozabijákov a sadistov, ktorí predložili
väzni pri rozhovorech s vládnymi činiteľmi 23. decembra a kde požadovali, aby
títo policajti opustili Zbor Okolo 22. hodine bolo po zásahu. Zhorela polovica
väzenských budov (som smutný, že smutne preslávené nové Samoty dodnes stoja),
bolo 27 zranených, z toho 4 ťažko, 1 mŕtvy. V rozpore s tvrdením
masovokomunikačných prostriedkov a z vyhlásenia ministerstva vnútra a
ministerstva spravodlivosti mal tento človek zahynúť štyri hodiny pred zásahom,
lenže bol jednoznačne
zastrelený počas zásahu. Dodnes
nikto neobjasnil, prečo si "zaslúžil" tento človek guľku. Špeciálne
jednotky nepoužívali při zásahu len brokové zbrane, ako tvrdili oficiálne
miesta, ale aj samopaly vz. 58, samopaly - tzv. škorpióny, pravdepodobne aj
guľomety na obrnených transportéroch. V niektorých fázach zásahu strieľali
policajti ako zmyslov zbavení. Sám som neskôr niekoľko nábojníc z ostrých
nábojov našiel. Hlboké diery blízko okien na zdravotnom stredisku sú tam dodnes
a tak dokumentujú, aké zbrane vlastne boli použité! Podľa tvrdenia jednoho
značne otraseného väzňa, mal jeden príslušník Červených baretov po vniknutí na
celu vraziť chladnokrvne nôž do brucha nič nechápajúceho, blízko stojaceho
väzňa. Dvere na niektorých celách boli otvárané pomocou SEMTEXU, po vniknutí na
celu spustili paľbu do stropu a okamžite začali ako bez zmyslov mlátiť väzňov,
ležiacich v kľude na posteliach. Hlavne na piatom oddieli, na poschodí boli
steny a stropy neuveriteľne rozstrieľané Na záver:< Prečo nedošlo k zásahu o týždeň alebo dva
skôr, alebo okamtite ako sa zistili prvé príznaky možného násilného odporu
časti
odsúdených. Bolo by došlo k
podstatne menším škodám a som presvedčený, že by pri tom nepadol ani jeden
výstrel a nebol by možno ani jeden zranený Kto dal príkaz, aby v prých fázach
zásahu bol do kanálov vháňaný dusík? Alebo to bol iný plyn? To nikoho
nenapadlo, že niektorí značne vystrašení väzni sa môžu v týchto kanáloch
ukrývať? Kto vlastne donášal ten prekliaty alkohol a tabletky do väznice Komu
nesmierne záležalo na tom, aby sa aspoň časť odsúdených dostavila na odpor
Prevedenie zásahu malo dať za
pravdu príslušníkom, že sú naprosto nepostrádateľní, že tvrdenia väzňov o ich
skompromitovanosti nie sú namieste, mali sa z nich stať hrdinovia, ktorí
bránili majetok a životy obyvateľov blízkých dedín. Zásahom mali byť
v očiach verejnosti očistné Červené barety, ktoré sa skompromitovali
brutálnym zásahom proti študentom v novembri 1989. Mala sa tým vystupňovať nenávistná
kampaň proti všetkým odsúdenym, malo sa potvrdit, že väzni sú banda brutálnych
vrahov, agresívnych maniakov a násilníkov a že sú to bezcharakterní ľudia,
ktorí
všetko, čo vyslovia, je
prachsprosté ohováranie a klamstvo. Že tvrdenia väzňov o zločinoch proti
ľudskosti, ktoré sa v Leopoldove odohrávali v minulých rokoch, nie sú pravdivé,
že špinavo očierňujú desiatky "vzorných" príslušníkov atď. Niektorí
ctižiadostiví a po moci bažiaci politici chceli zásahom zvýšiť svoju popularitu
medzi verejnosťou, čo sa im tesne pred voľbami perfektne hodilo! Že áno, pán
Čič, Mečiar, Sámel a ďaľší? Celé to divadlo v Leopoldove je dielo
skompromitovaných totalitných štruktúr v ozbrojených zložkách a v Zbore
nápravnej
výchovy je to dielo skapínajúceho
komunistického režimu, kteroý na obranu svojich mocenských záujmov sa neštítil
zneužiť niekoľko stovek bezmocných, bezbranných väzňov, ktorí budú v
slovenských podmienkach iste dlho a systematicky využívaní a vykorisťovaní.
POZNÁMKA: Krátko po leopoldovskom
zásahu nariadil Andrej Sámel akciu proti údajne vzbúreným väzňom vo Valdiciach.
Akciu zastavili v poslednej chvíli, do Valdic sa dostavila ministerka
spravodlivosti ČR pani Dagmar Burešová, Peter Úhl a ďaľší
Vedenie väznice tvrdilo, že väzni
sa vzbúrili, sú ozbrojení a pokiaľ by vstúpili do objektu, že by ich väzni
zadržali jako P
rukojemníkov. Aké bolo ich
prekvapenie, keď ich po vstupe do väznice vítali väzni s kvetmi, obrazmi a
inými darčekmi, Nikde nai len stopy po vzbure, po údajných zbraniach. Kto mal
záujem o
prevedenie podobnej akcie ako v
Leopoldove a prečo? Konal Sámel z vlastného rozhodnutia, alebo dostal na akciu
príkaz od nadriadených? Ak áno, od koho
Marian Ježík