Na našej politickej scéne boli už vybojované najrozličnejšie bitky: o pomlčku, jazykový zákon, kompetencie atď. Bitka o magnetofón bola však jediná a odohrala sa dňa 14.4. o 10 hodine. Netušiac nič zlého som sa dostavil, čoby dostojník na dovolenke, na tlačovú besedu ministra obrany Dobrovského . Sadol som si medzi novinárov a chcel som využiť príležitosti vidieť ministra, s ktorým si doteraz iba korešpondujem. A on, jako mocnejší subjekt politiky, mi zvačša odpovedá v novinách, rozhlasoch. Zatiaľ ešte nie v TV, ba ani z kozmu. Niekoľko minút Niekoľko minút po desiatej hodine MO Dobrovský vstúpil do sály a zaujal miesto za stolom. Skontroloval pohľadom sálu a viditeľne sa zarazil. Mierne som sa prikrčil, ale bolo neskoro. Bdelý a ostražitý reportér, novinár, umývač okien, literát, námestník MZV, nepriateľ generálov a Slovákov a minister vojny ma okamžite odhalil. Ako správny vojvodca mal však okolo seba štáb, čo aj využil na okamžitú konzultáciu. Tá bola zachytená až na treťom tade, kde som sedel. „Vždyť je to Socha!“ Štáb taktiež strnul, ale ministrovi neodporoval, ale súhlasne prikývol. Mne sa uľavilo, zostal som Socha. To bolo však iba predkolo.
Nič zlého netušiac dokráčal som před ministra
Dobrovského jako česť a slušnosť slovenského dostojníka káže som sa uklonil,
pozdravil a postavil som si do zástupu elektroniky aj svoj diktafón. To už bolo
ale na nervy MO príliš. Okamžite vyletela zdrcujúca otázka: /Pane
podplukovníku, vy jste tady za koho?“ Vzhľadom na jeho všeobecne známy „vrelý“
vzťah k všetkému slovenskému som sa prezentoval čoby redaktor Slovenského
vojaka. To mu však nestačilo a padla rafinovaná otázka: „Kdo vás do téhle
funkce ustanovil?“
Súc naďalej republikovým, teda slovenským,
dostojníkom, naviac neznášajúcim kádrovanie, som lakonicky oznámil, že
nepovažujem za nutné na to odpovedať. Ministr Dobrovský sa však za doskou stola
cítil jako predseda výboru pre neamerickú činnosť a vzrušene útočil ďalej. Hneď
som bol poučený, že dostojníka do funkce redaktora civilných novín (ó, jako sa
mýli) može ustanoviť jenom „príslušný orgán“. O tom, kto je tým príslušným
orgánom, som si, pod prísnym pohľadom MO, nedovolil ani rozmýšľať. Debata však
pokračovala ďalej. A moja skromná námietka, že som až do prepustenia (ním)
z armády v stave dovolenkovom, ktorý mi bol nariadený rozkazom
nariadeného – nakoľko som bol zobratý do kádrovej dispozície ministra obrany,
teda dalo by sa to vyložiť aj tak, že ma na tú dovolenku poslal on sám, teda
najvyšší armádny ORGÁN, nepadla na úrodnú podu. Tentokrát mal mal na to iný
názor. „Vy nejste na dovolené – jste důstojník!“ O jednej polovičke jeho
tvrdenia som pochyboval, ďalších 50 % otázky zostalo však sporných. Som teda na
dovolenke alebo nie som – položil som sám sebe hamletovskú otázku. „Som na
dovolenke“, povedal som, „a to až do dňa zabudnutí!“ Pre vačšiu spokojnosť
ministra a presnosť historických faktov som potvrdil, že ozaj – do 30.4.1992
som ešte dostojník.
K problematike ASV, hlavne jej predstavitelov,
o ktorých MO s obľubou tvrdí, že sú nevychovaní, sme sa už pre zahájení
tlačovej konferencie nedostali. Minister obrany zodpovedal zopár otázok a
sfúkol, jako obvykle, zopár dostojníkov štýlom ranných 50.rokov. A jako som
neskor zistil, bitka o magnetofón pokračovala ďalej, zrejme za pomoci tajných služieb,
ktoré však boli neviditelné. Moj diktafón totiž bol nenápadne vypnutý.
S čím som však, jako skúsený slovenský dostojník počítal, a preto som mal
pripravený ešte jeden aj s mikrofónom a káblom. A tak som o historické,
možno už posledné vystúpenie českého ministra „vojenství“ na slovensken pode
neprišiel.
A otázku o tom, kto z nás je vychovaný a kto
nie je, sme spoločnými silami preniesli na ďalšiu tlačovú konferenciu. Ale to
už ministru Dobrovskému našťastie nebude nič po to, či som alebo nie som na dovolenke.
Obávam sa však, že ma asi pekne dobehne a na ďalšej tlačovej konferencii už
nebude ministrom.
Pplk.dr.Peter Rastislav Socha
Predseda ASV