--------------------------------------------------------------------------------
Autor: NN
Název: Bez titulku
Zdroj: NN Ročník........: 0003/003 Str.: 000
Vyšlo: 01.01.1993 Datum události: 10.10.1993 Rok: 1993
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

Veľká Británia, Bristol 10. októbra 1992. V miestnom prednáškovom centre je každoročný prednáškový cyklus na pamäť Ervina F. Schumachera, autora slávnej knihy "Small is beautiful - Economy as if people mattered" - teda "Malé je nádherné - ekonomika ako keby na ľuďoch záležalo". Budúci rok si pripomenieme dvadsiate výročie jej prvého vydania. A spoločnosť, nesúca jeho meno, usporadúva každý rok na jeseň

v Bristole prednáškový deň, na ktorom majú všetci sympatizanti ekológie, udržateľnej ekonómie či iných alternatív moderného vývoja možnosť vypočuť si štyri známe osobnosti. Tento rok nimi boli Sir James Goldsmith, Susan George, Herman Daly a Ursula King.

Vybrať za prvého - a súčasne hlavného - prednášateľa Jamesa Goldsmitha bolo odvážne. Je to jeden z najbohatších ľudí na svete a jeho bohatstvo nie je tak celkom čisté. Bristolské ženy usporiadali proti prednáške protest.

Už pri vchode do budovy prichádzajúci dostávali letáčiky, zhrnujúce hlavné námietky voči Sirovi Goldsmithovi. Stručne: zarába na ničení ukradnutých pozemkov. Jeho hlavný majetok je vložený do spoločnosti, ktorá ťaží zlato a meď na pozemkoch, ukradnutých indiánskym kmeňom Shoshonov a Papagov. Okrem ťažby na nich ukladá toxické odpady a plánuje skládku rádioaktívneho odpadu. A Sir Goldsmith o tom všetkom vie a nič proti tomu nerobí.

Odobratie pôdy pôvodným obyvateľom Ameriky mnohí z nás nepociťujú ako zločin, dokonca ani ako priestupok hodný zmienky. V skutočnosti to bolo to isté, ako komunistické združstevnenie. Oboje bola to krádež, to poprvé, jej súčasťou bolo zničenie svojbytnej ľudskej kultúry, ktorú si jej preživší nositelia dodnes veľmi ťažko obhajujú, to podruhé, a na mrtvych zlodejom nezáležalo, to potretie.

Jediný rozdiel bol, že v Amerike nekradli a nevraždili komunisti. Ale posudzovať zločin podľa straníckej príslušnosti zločinca je prinajmenšom nemravné a vlastne tiež tak trochu zločinné.

Prednáška nepriniesla žiadnu novú myšlienku. Hovorila o tom, že životné prostredie je v zlom stave, že sa oň musíme začať starať, že musíme zvážiť štruktúru ekonomiky, že niektoré výrobné postupy sú zlé - to, na čo zelení poukazujú od prvej polovice osemdesiatych rokov a čo zhrnula komisia OSN vedená Gro Haarlem Brundtlandovou vo svojej notoricky známej práci "Naša spoločná budúcnosť" v r. 1987.

Prečo teda vlastne bol Sir Goldsmith hlavným rečníkom Schumacherovho dňa? Odpoveď môže byť pre niekoho trocha prekvapivá: James Goldsmith je jedným z veľkých priemyselníkov (pravdepodobne najväčším, čo sa majetku týka), ktorí v ostatnom čase prešli procesom konvergencie. Náboženstvom, ku ktorému konvergovali, je všeobecne sa rozširujúca viera v nevyhnutnosť ekologického myslenia a správania.

Na Sira Goldsmitha pravdepodobne zapôsobil aj jeho brat, známy ekológ, autor mnohých kníh, šéfredaktor časopisu The Ecologist. Celá situácia otvorila zaujímavú otázku: ako sa k takýmto ľuďom teraz správať? Zdá sa (vďaka Bohu), že

ich bude čoraz viac. Treba im kresťansky odpustiť a nepripomínať ich minulosť? O tento postoj sa pokúšal moderátor prednášok Satish Kumar.

Na jeho stranu sa priklonili aj ďalší prednášajúci. Sir James Goldsmith bol vyzvaný k prednáške, mali sme na to dôvod, a vy ho teraz počúvajte. Nesporne pôsobivé bolo i to, že Sir Goldsmith bol po ťažkej operácii, v žiadnom prípade nemohol prísť, ale nahral svoju prednášku aspoň na video a prednášal ju z veľkoplošnej obrazovky nad javiskom. Protestujúce ženy však tiež mali závažné dôvody pre svoj postoj. Okrem toho na svoj protest vopred upozornili usporiadateľov a bol im prisľúbený priestor. Čas na prejav napokon nedostali. Odohrala sa aspoň tichá demoštrácia - počas celého prejavu pod pódiom stálo šesť žien s transparentami. Na nimi na pódiu sedeli traja muži, ktorí uvádzali jednotlivé prednášky a riadili diskusiu.

A nad nimi dominovala hlava Sira Goldsmitha v nadživotnej veľkosti, prevrávajúca z plátna. V tej scéne bolo niečo metaforické!

Zvyšní traja prednášajúci sú známi svojimi proekologickými postojmi a ich vystúpenia boli prijaté prívetivo. Dokážem si však predstaviť, že v Československu by mohli vyvolať búrku nevôle. Asi by sa zdali málo pravicové. Napriek tomu nie je zlé si ich vypočuť. Dve z nich boli zamerané na ekonómiu. Susan George začala s jazykovou analýzou dvoch zvukovo podobných slov ekológia a ekonómia. "Eko" v obidvoch je z "oikos" - dom. "Logos" znamená niečo ako riadiaci duch, "nomos" označuje pravidlá riadenia. Bolo by prirodzené odvodzovať nomos od logosu. Ale my to zatiaľ robíme naopak. A dopracovali sme sa k tomu, že v r. 1986 sme používali 40 % všetkej energie, ktorá je na Zemi k dispozícii, na ľudské aktivity.

Tu je asi potrebné bližšie vysvetlenie. "Energia" je nielen nafta pre motory a uhlie pre elektrárne (aj tie sa ale míňajú a nové nevznikajú), to je aj chemická energia ukrytá v potrave, ktorú potrebujú zvieratá a rastliny pre svoj život a za ktorú nám dávajú trebárs potravu, lieky, drevo a kyslík. Ak im ju odoberieme na naše vlastné účely, máme po potrave, dreve, kyslíku a všeličom inom.

Spotreba energie ľudstvom sa zdvojnásobuje približne po 25 rokoch. Takže okolo r. 2010 by sme si mali prisvojovať už 80 % všetkej energie. Kto to s nami potom ešte vydrží, nie je zatiaľ známe. A stihne sa náš ťažko skúšaný občan mať lepšie ešte skôr,

kým sa všetci zase budeme mať horšie? Kto to môže a vie vyriešiť? Stačí na to trh? Podľa Susan George nie. Trh je lenivá cesta riadenia spoločnosti. Vo vzťahu k prírode dovoľuje temer všetko. Na ekologické problémy je schopný zareagovať až vtedy, keď už je neskoro. Mimochodom, kto si uvedomuje, že aj náklady na odstraňovanie veľkých ekologických havárií sa zarátavajú do hrubého národného produktu? Vytvárajú predsa

pracovné príležitosti. Takže ak havaruje ďalší Exon Valdez, Amerika bude opäť o kúsok viac prosperovať.

Susan Goerge vidí riešenie v demokratickej diskusii o problémoch, možno až v tvrdej hádke, ktorá však dá zaznieť aj názorom ekológov, ktoré by sa inak na voľnom trhu nepresadili, a môže vyústiť vo

vhodné riešenie. Môže, ale nemusí. Susan George však zakončila svoju prednášku nádejným koštatováním, že nikto z nás dnes nemá dosť informácií na to, aby bol pesimistom.

Herman E. Daly je profesor ekonómie a vedúci environmentálneho odboru Svetovej banky. Je autorom pojmu "ekonómia ustáleného stavu". Tento pojem ide za hranice udržateľného rozvoja, navrhnutého v osemdesiatych rokoch. Vysvetliť sa dá veľmi názorne.

Naša Zem je materiálne uzatvoreným bioekosystémom. Táto zložitá definícia znamená jednoducho to, že k nej zvonka nič nepribúda. Aspoň nič užitočné: občasné meteority robia skôr problémy a sú čo do váhy zanedbateľné. Môžeme si ju predstaviť ako guľu s nemenným priemerom. Ekonómiu si môžeme predstaviť ako kocku uzatvorenú v tejto guli. Naša kocka - na rozdiel od gule - neustále rastie, tým že si z gule berie stále viac a viac materiálu a energie. Ak sa jej rohy dotknú plášťa gule, ďalší rast už nebude možný - už nebude kam. To, čo zostáva v guli nezahrnuté do kocky, to je energia a materiál, ktorú bioekosystém Zeme potrebuje na svoju vlastnú údržbu.

Zaujímavé je, že vedeckotechnický pokrok úplne zmenil zákonitosti rastu kocky. Kedysi rýchlosť rastu určovalo to, čo bolo v kocke-ekonomike. Napríklad rýchlosť ťažby dreva (a rozvoja drevárskeho priemyslu) bola kedysi daná počtom drevorubačov. Drevorubači ako výrobná sila patria do ekonómie, teda do kocky. Dnes máme takú "dokonalú" techniku, že rýchlosť ťažby dreva odmedzuje počet stromov,

ktoré sú ešte k dispozícii. Stromy patria Zemi - teda guli.

Treba si uvedomiť ešte jednu vec: to, čo plynie z gule do kocky, sa mení na ekonomický zisk. Súčasne to ale znamená stratu ekosystému. Zisk by mal byť väčší, ako strata, ináč niečo nie je v poriadku. Doteraz sme sa stratami ekosystému nezaoberali - bol dosť veľký a zdal sa nám nevyčerpateľný. Dnes sa blížime k hranici jeho možností a musíme ho začať zahrnovať

do ekonomických výpočtov.

Ekonomicky vzaté, príjem je to, čo mi zostane na osobnú spotrebu, ak môj základný kapitál zostáva nedotknutý. Ak začnem nakupovať za úspory, základný kapitál sa znižuje a už nehovorím o zisku, ale o strate. Hádam každý podnikateľ by s touto jednoduchou úvahou mohol súhlasiť. A teraz ten prúšvih,

ak zahrniem aj prírodu a prírodné zdroje do národn<130>ho kapitálu a prerátam ei ešte raz ekonomiku štátu a zistím že tam, kde bol predtým zisk, je zrazu už len strata! Lenže, vážení, príroda prírodné zdroje sú tu, a je ich menej a menej, a môže sa stať, že raz tu nebudú. Čo teraz? Musíme sa začať veľmi vážne zaoberať procesom hospodárskeho rastu a spoločnou dohodou vytvoriť, ktoré by ho definovali a riadili. Zatiaľ ich bohužiaľ nemáme.

Herman Daly skončil svoju prednášku konštatovaním, že sa pokladá za "nádejeplného pesimistu". Ani on ešte nevzdáva našu spoločnú budúcnosť.

Poslednou prednášajúcou bola Ursula King, profesorka teológie na Bristolskej univerzite. Nehovorila o peniazoch, ale o ľudskej duši. O niečom, čo si neradi pripúšťame a do ekonomiky to už vôbec nevpúšťame. Ale Zem je jediná a celostná nielen ekologicky, nielen ekonomicky, ale i duchovne. A okrem požiadavky globálneho ekologického a ekonomického myslenia sa vynára i požiadavka jednej globálnej duchovnosti a jednej globálnej humanity. Pre transformáciu našej spoločnosti, po ktorej volajú ekológovia, je potrebné zvýšiť - či hádam len obnoviť - citlivosť ľudí k svetu, ktorý ich obklopuje. Treba opäť pozerať do srdca vecí, počúvať hlasy okolo seba, nechať prehovoriť našu vlastnú dušu. Nestačí nám nový ekonomický poriadok, potrebujeme aj nové společenstvo ľudskej

solidarity. Potrebujeme si uvedomiť spoločné vlastníctvo svetového duchovného dedičstva a vytvoriť nové globálne svedomie. Je niečo choré v spoločnosti, v ktorej možno slobodne hovoriť o sexe, ale naše vlastné srdce, naše duchovno je obostreté pocitom trápnosti a skrývané pred svetom.

Myslitelia, ktorí v súčasnosti aktívne pracujú na myšlienke "Jedna Zem - jedna duša" vytvorili nové desatero prikázaní globálnej mravnosti. Veľkými písmenami som si zapísala jedno z nich: NEZABIJEŠ ANI V MENE NÁRODNOSTI.

Ľuba H.