--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Fašizmus a slovenské "vlastenectvo"
Zdroj: NN Ročník........: 0003/022 Str.: 018
Vyšlo: 01.01.1993 Datum události: 01.01.1993 Rok: 1993
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
V deň osláv SNP sa v bratislavskom istropolise konal seminár pod názvom: Čierny deň. Diskutovanou témou tu bola otázka, či 29. august je vhodným dňom pre štátny sviatok.
Pohrobkovia Jozefa Tisu a roduverní nacionalisti si tu prišli na svoje. Medzi zlatý klinec klamstiev a dezinformácii patril aj prejav popredného člena z kresťansko-sociálnej únie Bartolomeja Kunca.
Stojí zato odcitovať časť jeho prejavu a položiť si otázku: Akí šialenci to vystupujú v mene Slovenska?
B. Kunc mimo iného povedal: "Objektívne poznanie života občanov Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 a beh udalostí v nej vyvracia predstavy o tom, že by v nej bola panovala občianska nespokojnosť pozoruhodnejšieho rozsahu s túžbou a vôľou po zmenách. Bolo a je všeobecne známe, že Slovenská republika bola až do vyvolania povstania konsolidovaným a prosperujúcim, medzinárodne uznaným štátom, ktorý sa zo skromných začiatkov poznačených rôznymi ťažkosťami stal čoskoro uznávaným, rovným a spôsobilým partnerom na všestrannú hospodársku, kultúrnu a ďalšiu spoluprácu, aká bola možná v daných európskych politických a vojnových podmienkach.
Slovenský štát svojim vznikom znamenal záchranu existenčne ohrozeného národa nie vojnovým nebezpečenstvom, ale chúťkami politikov i vlád okolitých krajín, ktoré - ako je všeobecne známe - si robili nároky na jeho územie a domovinu. Dá sa teda pri logickej úvahe a so zdravým rozumom predpokladať, že národ mohol pokladať takýto štát za nesvoj a hľadať istotu v nejakom inom, nejestvujúcom štáte a vo vojnových udalostiach, pred ktorými stál?
Z takéhoto predpokladu môže vychádzať iba ignorant a nevedomec, so zjavným úmyslom skresľovať dejiny. Preto sa nedá predpokladať a už vôbec nie dokázať, že národ alebo jeho väčšina dala podnet na vystúpenie proti jestvujúcemu štátu, a že teda povstanie roku 1944 sa zrodilo ako vnútroštátne hnutie. Preto logickou úvahou prichádzame k záveru, že hybnou silou v motivovaní povstania boli individuálne záujmy a ciele určitého počtu osôb, síce občanov Slovenskej republiky, ktoré však na vyvolanie povstania nevyhnutne potrebovali zahraničné podnety, spoluprácu a pomoc. Ako je známe, organizátori povstania v tomto smere spolupracovali s tzv. exilovou vládou ČSR v Londýne a s velitelstvom sovietskych partizánskych jednotiek na Slovensku. Z toho však ďalej logicky vyplýva, že povstanie roku 1944 nebolo vnútornou záležitosťou občanov Slovenskej republiky, ale podujatím v určitom zmysle medzinárodným, vojnovým, a preto nielen nezaslúžene, ale aj neoprávnene nosí atribút - národné.
Povstanie sa pre známe príčiny skončilo porážkou a prezidentovi i vláde štátu pripadla prakticky neriešiteľná úloha zachrániť národ i štát pred uskutočňovanou nemeckou vojenskou odvetou. To, čo sa na tomto poli dosiahlo, len vyzdvihuje veľkosť prezidenta a predstaviteľov vtedajšej Slovenskej republiky.
Čo dodať k týmto pomäteným výrokom "národno buditelského" havkáča Kunca? Myslím si, že najlepším argumentom budú skutočné, historické fakty.
Slovensko vzhľadom k povstaniu v roku 1944 skončilo nakoniec druhú svetovú vojnu na strane spojencov. Preto tiež jeho aktívna účasť na rozpútaní doposiaľ najstrašnejšieho vojnového konfliktu bola skoro pol storočia tabuizovaná.
Armáda samostatného slovenského štátu bola totiž cieľavedome pripravovaná k tomu, aby vystúpila po boku wehrmachtu proti Polsku, rovnako ako neskôr proti Sovietskemu sväzu. Vtedajšia propaganda tvrdila, že slovenský štát bol vraj Polskom ohrozovaný vo svojich životných záujmoch a preto sa musel rozhodnúť aj so svojou mladou armádou podniknúť všetko, aby uchránili vlastné obyvatelstvo od hrôz vojny.
Keď porovnávam vtedajšie výroky so súčasnými pomätenými blábolmi Vladimíra Mečiara a Dušana Slobodníka v hľadaní stále nových nepriateľov Slovenska, začínam mať dôvodné podozrenie, že krvavý konflikt podopretý šovinizmom a emóciami, môže byť reálny aj v dnešnej SR.
Je smutné a zároveň tragické, že ešte v roku 1993 verejní činitelia na Slovensku propagujú fašizmus. Ako je možné, že GP SR a ostatné orgány činné v trestnom konaní doteraz mlčia? Či doteraz nepočuli o obsahu telegramu, ktorý 25. 9. 1939 poslal Hitler Tisovi a v ktorom sa hovorí:
Pán predseda vlády! Pri ukončení polskej vojny cítim potrebu poďakovať sa, pán predseda vlády, vám, slovenskej brannej moci a slovenskému národu za odhodlané stanovisko a za osvedčenie bratstva vo zbrani. Buďte ubezpečený, že nemecký národ a jeho vláda toto stanovisko kladne hodnotí a tým dokázané myslenie v plnej miere bude opätovať.
V armádnom rozkaze z 10. 10. 1939 sa mimo iného konštatovalo: ..."Vojsko, stiahnuté zo severných hraníc štátu, vykonalo svoju historicky významnú úlohu. Zabezpečilo Slovensko pred nepriatelským vpádom a k materskej krajine pripojilo od vekov naše neprávom odobraté kraje. Toto prvé organizované vystúpenie slovenskej brannej moci na pôde dejín vzbudilo všeobecnú úctu k našej zdatnosti a organizačnej vyspelosti, vyvolalo vďačnosť nemeckej brannej moci za vynikajúce výkony slovenskej armády, by i uznanie samého velkého vodcu nemeckého národa Adolfa Hitlera, upevnilo a zvrúcnelo spojenecké zväzky medzi veľkonemeckou ríšou a našou republikou v nerozbornom priatelstve, krvou posvätené"... Myslím, že toto komentár nepotrebuje. A keď už Bartolomej Kunc tak verne miluje Jozefa Tisu, tak mu na záver venujem pasáž o jeho tzv. kňažskej morálke a skutočnej láske k nacistickým zločincom.
1. V októbri 1943 vyznamenal H. Himlera, ríšského ministra a jedného z vodcov SS, veľkým krížom rádu kniežaťa Pribinu, hoci vedel, že sa jedná o masového vraha, ktorý organizoval hromadné vyhladzovanie európských národov.
2. Hauptsturmführer SS Frohlein - konfident gestapa a nositeľ železného kríža, hromadný popravca zajatcov zaistených fašistami a Hlinkovou gardou v oblasti Banskej Bystrice. Osobne Tisom vyznamenaný.
3. Hans Elard Ludin - obergrupenführer SA, splnomocnenec reichu pre Slovensko. V apríli 1943 ho Tiso vyznamenal veľkým krížom. Ludin bol ako vojnový zločinec 9. 12. 1947 popravený. Behom procesu vypovedal o dobrovoľnej Tisove spolupráci.
4. K. H. Frank - zástupca sudetonemeckej strany, neskôr ríšsky protektor pre Čechy a Moravu. V máji 1943 ho vyznamenal veľkým krížom za spoluprácu s Hlinkovou ľudáckou stranou na rozbití Československa. Po vypálení Lidíc ho Tiso vyznamenal veľkým krížom rádu kniežaťa Pribinu.
5. Herman Höfle - generál a obergrupenführer SS. Bol povolaný Tisom na Slovensko, aby potlačil SNP. Po jeho potlačení slúžil Tiso tedeum (slávnostná mimoriadna omša) za prítomnosti Höfleho a jeho štábu.
Za svoju kolaborantskú činnosť bol ako prezident slovenského štátu nacistami v roku 1943 vyznamenaný zlatým krížom rádu nemeckého orla.
Záverom by som sa chcel Bartolomeja Kunca opýtať, či nemieni v dohľadnej dobe žiadať o rehabilitáciu všetkých Tisových nemeckých priateľov vo zbrani?
Vladimír Pavlík