--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: O čem generál Lorenc nehovoří
Zdroj: NN Ročník........: 0003/022 Str.: 019
Vyšlo: 01.01.1993 Datum události: 01.01.1993 Rok: 1993
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

Meno tohoto muža opradeného tajomstvom pavučiny sa znovu dostáva do povedomia občanov. Denníky, ako Špígl a Republika, robia z neho martíra a dokonca aj bojovníka za práva Slovákov. Každý rozumný človek musí pochopiť, na akú strunu sa tu začína hrať. Preto som si dovolil požiadať o odborné zhodnotenie osoby generála Lorenca jeho bývalého spolupracovníka, toho času jedného z popredných mozgov Slovenskej informačnej služby. Trvalo to nejaký ten mesiac a samozrejme, z pochopiteľných dôvodov meno zamlčím. Nie všetci ľudia z okruhu Vladimíra Mečiara na delikátnych postoch sú špinavci. A tieto informácie z odborného hľadiska skutočne stoja zato.

Generál Alojz Lorenc bol ústrednou osobou ŠtB v jej posledných rokoch. Podliehali mu všetky úseky jej činnosti, jak úsek boja proti vonkajšiemu nepriateľovi, tak proti tzv. vnútornému a úseku ekonomiky. Rozhodujúcim spôsobom formoval zameranie týchto útvarov, respektíve celých línií činností ŠtB v ČSSR. Cestou priameho riadenia náčelníkov správ ŠtB v krajoch zameriaval, usmerňoval, orientoval a koordinoval prácu týchto orgánov. Nemohla existovať žiadna závažná operatívna akcia, ani iný závažný prípad charakteru ŠtB, o ktorej by nevedel, alebo s ktorým by nebol zoznámený, ku ktorému by sa nevyjadroval, ktorý by s ním nebol konzultovaný. Závažné akcie týkajúce sa tzv. vnútorného nepriateľa musel sledovať osobne.

V jeho rukách sa sústreďoval zásadný informačný fond, ktorý bol najmä v poslednom období pred novembrom 1989 monopolný. Z informačného toku sa snažil vynechávať i aparáty ministra, kam prichádzali informácie buď menej podstatné a neúplné, alebo oneskorene. Z informácii, ktoré mal k dispozícii, dával len to, čo uznal za vhodné. V každom prípade bol najlepšie informovaným funkcionárom rezortu, najmä v období posledného roku, po nástupe ministra Kincla.

Tento informačný monopol a vedomie, že mu podlieha rozsiahlý mocenský aparát, možnosť jeho usmernenia a orientácie podľa potreby, včetne vlivových funkcií, jeho osobné a charakterové vlastnosti ho viedli k podceňovaniu väčšiny ľudí v rezorte, ktorí nepatrili k ŠtB.

Z týchto dôvodov, ale tiež s ohľadom na mimoriadne vysoké, až najvyššie kontakty na funkcionárov straníckych a štátných orgánov, sa u neho prejavovala tendencia prechádzať do polohy realizátora politiky ČSSR. Tieto tendencie boli ale príznačné pre celú ŠtB podľa daných možností.

Osobne bol presvedčený, že môže zastávať vysoké štátné funkcie. V roku 1988-89 sa medzi pracovníkmi ŠtB hovorilo, že sa mal údajne ako šéf čs. kontrarozviedky zúčastniť spolu s niektorými straníckými a štátnými predstaviteľmi na niektorých jednaniach, na ktorých boli prítomní aj príslušníci západnych špeciálných služieb.

Pred nástupom do funkcie 1. námestníka ministra vnútra ČSSR vykonával niekoľko rokov funkciu náčelníka správy ZNB hl. m. Bratislavy a Západoslovenského kraja. Zhruba do tohoto obdobia spadajú prípady páchania rozsiahlej trestnej činnosti v spojení s vtedajšími straníckými a štátnými funkcionármi (prípady Babinský, Rásocha, Zelík a spol.).

Do tohoto obdobia asi tiež spadá podozrenie z podielu funkcionárov a príslušníkov ZNB na umožnenie niektorým páchateľom aj cez blokácia vycestovať do zahraničia a emigrovať (Zelík). Len ťažko možno vyvrátiť, že by o podiele straníckých a štátných funkcionárov na trestnej činnosti nič nevedel, to znamená, z titulu funkcie náčelníka S ZNB.

V roku 1987, alebo 1988 sa údajne generál Lorenc pokúsil prostredníctvom vtedajšieho náčelníka svojho sekretariátu lustrovať v evidenciách SEO S FMV spôsobom odporujúcim platnej norme. To znamená, bez vyrozumenia príslušného operatívného úradu, aj keď toto oprávnenie bolo viazané výlučne na osobu ministra, lebo na jeho rozhodnutí. Vec sa týkala informácii zo zahraničného prameňa blízkeho k prípadu Zelík, alebo Rásocha. Spôsob, ktorým bolo postupované, naznačoval eventuálný záujem o spisový a dokumentačný materiál na útvare v Bratislave. Preto bol informovaný minister vnútra ČSSR, ktorý ďaľší postup generála Lorenca v tejto veci zakázal. O tomto boli tiež informovaní páni Munzar a Novotný z VOS FMV (Vnútorná a organizačná správa). Spolu s námestníkom Nezvalom vytvorili v poslednom období pred novembrom 1989 veľmi silnú funkcionárskú dvojicu, ktorá sa vzájomne podporovala. Táto dvojica a neskôr i námestník Sedlák považovala ministra Kincla za slabého a málo rozhodného, ktorý sa snaží vychádzať so všetkými a funkcia je asi nad jeho sily. Mimoriadný, ba možno rozhodujúci bol jeho vplyv v predsedníctve HV KSČ na FMV. Obklopoval sa vernými a jeho osobe oddanými ľudmi. Bývalého náčelníka svojho sekretariátu Zamykala presadil do funkcie náčelníka vtedajšej XI. správy ZNB (ekonomická kontrarozviedka) a k sebe si zobral síce neskúseného, ale svojho známeho mjr. Turčana, ktorého potom prevzal po novembri 1989 1. námestník ministra vnútra pán Průša. Tým umožnil dokonalú a priebežnú informovanosť gen. Lorenca aj potom, čo odišiel z funkcie a zostával v budove FMV ako konzultant.

Najmenej od roku 1986 až do decembra 1989 bol jediným funkcionárom, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra v čele operačného štábu FMV, ktorý sa vytváral v dobe vyhlasovania mimoriadnych bezpečnostných opatrení (MBO).

Takto tiež menoval 1. zástupcu náčelníka VOS mjr. Novotného (protiprávne lustroval v r. 1990 na Sacherov príkaz členov vlády a poslancov) za tajomníka tohoto operačného štábu. Ten potom so svojimi podriadenými pripravoval zásadné rozhodnutia generála Lorenca ako náčelníka OŠ FMV (operačný štáb).

Každý, kto je schopný pochopiť túto realitu fungovania rezortu FMV, musí byť preto ponechanie generála Lorenca vo výkone služby aj po prvom januári 1990 úplne nepochopitelné. Možno sa oprávnene domievať, že v tejto dobe vôbec nezaháľal a tak možno túto benevolenciu zo strany vedenia FMV chápať aj jako vytvorenie potrebných podmienok a priestoru pre to, aby mohlo byť urobené ešte to, čo sa nestihlo v mesiacoch novembri a decembri 1989. Ako dodatok uvádzam, že Daniela Svobodová, ktorá robila v sekretariáte Lorenca, robí ako rekretárka u J. Rumla. Tú mu robila, aj keď bol ešte vo funkcii Langošovho námestníka na FMV. Vladimír Pavlík