--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Matkin žiaľ a hyenizmus mocných
Zdroj: NN Ročník........: 0004/005 Str.: 016
Vyšlo: 01.01.1994 Datum události: 01.01.1994 Rok: 1994
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

1. časť

Ako som už spomenul v prvej časti seriálu pod názvom, "Budú vrahovia P. Coufala potrestaní?", mali sa čitatelia možnosť dozvedieť, že o objasnenie tohoto prípadu sa pokúšal aj slovenský novinár z denníka "PRÁCA", MARCEL SAMUHEL z Bratislavy. Všetko nasvedčuje tomu, že za túto občianskú statočnosť zaplatil životom.

Čo tomu predchádzalo? V sobotu, 22. 2. 1992 v slovenských novinách "PRÁCA" vyšiel článok pod názvom:"ZNÁSILNENÁ PRAVDA", v ktorej dotyčný novinár vyjadruje pochybnosti o zastavení trestného stíhania vo veci vraždy spolupáchatelstvom, zo strany GP SR z 28. 6. 1991, vo veci P. Coufala.

Prvá hrozba? (podnadpis)

Reakcia GP SR nedala na seba dlho čakať. Dňa 2. 3. 1992 poslala dotyčným novinám tento dopis:

"Denník Práca 22. februára 1992 uverejnil článok pod názvom "Znásilnená pravda", ktorý neobjektívne hodnotí činnosť Generálnej prokuratúry SR v súvislosti s vyšetrovaním príčin úmrtia tajne vysväteného kňaza Ing. Přemysla Coufala, CSc. Generálna prokuratúra SR preto považuje za potrebné k článku zaujať stanovisko, ktoré žiadame uverejniť v plnom znení. Prokuratúra si váži kontrolnú funkciu tlače, ktorá predpokladá objektívnu a serióznu informáciu. Tá však v uverejnenom článku absentovala. Jednostrannou interpretáciou faktov došlo ním aj k zavádzaniu čitateľa.

Článok sa súčasne snaží prejudikovať otázku trestnej zodpovednosti, čím nepriamo zasahuje do činnosti prokuratúry a spôsobuje riziko, že uplatňovanie spravodlivosti môže byť vážne ohrozené a nepriamo aj ovplyvnené.

Tvrdenie autora článku o tom, že Ing. Přemysl Coufal, CSc. bol zavraždený, mal na tele mnohé zranenia, vyrazené oči a zuby, na tvári mal odtlačený podpätok topánky, nezodpovedajú skutočnosti.

To isté platí aj o údajnej nečinnosti, ktorá je u čitateľa evokovaná tvrdením, že prokuratúra pre zložitosť v tomto prípade náhle svoju činnosť skončila.

Generálna prokuratúra SR vyvinula maximálne úsilie objasniť príčinu úmrtia Ing. Coufala. Svedčí o tom rozsiahly dokumentačný materiál, ktorý objasňuje nielen okolnosti a príčinu jeho smrti, ale aj úlohu ŠtB, ktorá v čase úmrtia z pochopiteľných dôvodov bola pred verejnosťou utajovaná. Po rozsiahlom a náročnom vyšetrovaní, ktoré trvalo viac ako jeden rok, dospela Generálna prokuratúra SR k záveru, že na smrti menovaného nenesie zavinenie iná osoba a preto trestné stíhanie zastavila.

O záveroch vyšetrovania boli podrobne informovaní, okrem matky nebohého, jej splnomocnenca, aj zástupcovia Olomouckeho arcibiskupstva.

Uznesenie o zastavení trestného stíhania oprávnenými osobami sťažnosťou napadnuté nebolo."

Pod týmto dokumentom je podpísaný riaditeľ odboru GP SR JUDr. IVAN SEGEŠ.

Pravdu nemožno umlčať. (podnadpis) Všetko nasvedčuje tomu, že Marcel Samuhel sa neuspokojil s vysvetlením GP SR. Dňa 19. februára 1993 mu vyšiel v slovenských novinách "Slovenský denník" celostránkový článok pod názvom: "VRAŽDA, ALEBO SAMOVRAŽDA"?

Hneď v úvode píše, citujem:..."Nie som žiadny hrdina. Som však človek, ktorý rád pátra po pravde, takže povolanie novinára je pre mňa priam stvorené. Nasledujúce riadky budú skôr zamyslením. Nechcem nahrádzať činnosť GP SR, ale chcem upozorniť, že budem vychádzať z jej materiálu, ktorý sa mi dostal do rúk a je zo dňa 28. 6. 1991, v ktorom sa zastavuje trestné stíhanie v trestnej veci vraždy spolupáchatelstvom na ilegálne vysvätenom kňazovi Přemyslovi Coufalovi. V ňom sa totiž vyskytujú mnohé nepresnosti a priam protirečivé fakty, na ktoré chcem upozorniť."

Že Marcel Samuhel mal v mnohom pravdu, potvrdil aj 9-dielny seriál, ktorý o tejto kauze naše noviny publikovali. Veľmi zaujímavé sú aj pasáže, ktorými ukončuje dotyčný článok. Citujem:..."KAŽDÝ, KTO KRYJE VRAHOV, SI BUDE DARMO UMÝVAŤ RUKY, ZOSTANE NA NICH AJ TAK JEHO KRV. AK TO BOLA SAMOVRAŽDA, TAK PRÍSLUŠNÍCI ŠtB SI ZASLUHUJÚ ASPOŇ MORÁLNE ODSÚDENIE, LEBO P. COUFALA K NEJ DOHNALI. Ak to bola vražda, nikdy sa nevyšetrí? Nie je o to záujem, podobne, ako zostane záhadou dianie okolo udalostí pred 17. novembrom 1989 a po ňom?"

Ako ukáže ďalší vývoj udalostí, Marcel Samuhel si bol vedomý, že mu ide o život. Asi vedel, prečo svoj článok ukončil touto vetou, citujem:"A KEBY SA MI NÁHODOU NIEČO STALO, ODKAZUJEM GP SR, ŽE NEMÁM ÚMYSEL SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU." Žiaľ, jeho tušenie ho nesklamalo.

Okresné veliteľstvo PZ SR, Odbor kriminálnej polície v Poprade vydalo dňa 15. 10. 1993 potvrdenie, kde sa hovorí: "Týmto potvrdzujem, že Marcel Samuhel, nar. 27. 8. 1963 v Bratislave, trv. bytom Bratislava-Vinohrady, Na Rovine-č. 2998/21 je nezvestný od 28. apríla 1993, kedy bol naposledy vo Vysokých Tatrách. Po menovanom je vyhlásené pátranie, avšak doposiaľ bez kladného výsledku.

Potvrdenie sa vydáva na žiadosť rodičov." Podpísaný je tu veliteľ skupiny pátrania vz. inšp. JÁN MICHEĽ.

Nemenej zaujímavá je aj svedecká výpoveď svedka BORISA ILIŤA, ktorý trávil posledné chvíle s menovaným a ktorý aj nahlásil jeho zmiznutie. Odcitujem jeho výpoveď, ktorú urobil 7. 5. 1993 v Bratislave za prítomnosti vypočuvajúceho st. inšp. CHAJDIAKA a vr. inšp. ČUBU.

"Dňa 27. 4. 1993 som spoločne s Marcelom odišiel do Vysokých Tatier. Odišli sme ráno vlakom "Tatran" s odchodom 05.52 hod.

Prišli sme do Žiliny, odkiaľ sme išli do Turzovky na pútne miesto zjavenia sa Panny Márie. Potom ešte v ten istý deň sme odišli do Popradu, kam sme prišli asi o 22. hodine a ubytovali sme sa u sl. Jany Borošovej, ktorá pracuje v Bratislave, ale kde, uviesť neviem. Predtým pracovala v Slovenskom denníku a má asi 30 rokov. Trvale býva v Poprade. Toto ubytovanie sme mali dopredu dohodnuté.

Na druhý deň 28. 4. 1993 sme vstali ráno asi o 6. hodine a odišli sme na vlak do Tatranskej Lomnice. Odtiaľto sme chceli ísť na Lomnický Štít.

Vyviezli sme sa lanovkou na Skalnaté pleso a odtiaľ sme chceli ísť na Lomnický Štít. Nakoľko tu ale nefungovala lanovka, tak sme zmenili plán a rozhodli sme sa, že pôjdeme peši na Štrbské pleso.

Najprv sme sa najedli zo stravy, ktorú sme si vzali so sebou a potom sme vyrazili. Mohlo byť po 10.30 hod. Cesta zo Skalnatého plesa po Batizovské pleso bola bezproblémová, dorazili sme tam asi o 16.30 hodine. Cestou sme sa zo zásob najedli a občerstvili.

Od Batizovského plesa začala byť cesta rozsiahle zasnežená a nebolo vidieť turistické značky. Ale bolo vidieť vyšliapané chodníky i keď staršieho dáta. My sme išli po týchto chodníkoch, až sme podľa mňa zablúdili. Tieto staré chodníky nás zviedli z cesty.

Počas tejto túry začalo pršať, hoci búrka nebola silná. Marcel mi ešte povedal, aby sme išli rýchlejšie, aby nás blížiaca búrka nezachytila. Preto on išiel popredu rýchlejším tempom.

Okolo 20. hodiny sme sa dostali podľa mňa pod kopec KLIN, kde sme sa dostali do suťoviska a kosodreviny. Pred nami juhozápadne bolo vidieť Štrbské pleso. Tu si Marcel pozrel mapu spoločne so mnou a povedal, aby sme sa dostali za svetla dolu, i keď už bolo dobre šero.

Podľa mapy sme súdili, že vidíme modrú značku, ale potom mi horská služba povedala, že sa jednalo pravdepodobne o starú turistickú cestu, ktorá v mape neni zakreslená.

Marcel išiel popredu cez kosodrevinu a čoraz viac sa mi vzďaľoval. Ja som mal so sebou brašne s fotoaparátmi a objektívmi, mne sa cez kosodrevinu išlo ťažko. Išiel som trochu povyššie po skalách, až sme sa navzájom od seba stratili.

Keď som to zistil, tak som ešte na Marcela kričal, ale nepočul som žiadnu odpoveď a ani, že by on kričal. Predpokladal som, že on už je dolu. Dostal som sa asi do šoku a išiel som bezhlavo cez kosodrevinu. Padal som často na zem, kde som videl nejaké stopy. Predpokladal som, že sú Marcelove, že je predomnou.

Tak som pokračoval ďalej cez kosodrevinu, až som došiel k lesu. Tu bol sneh, kde som ešte hľadal stopy, ale nič som nenašiel. Prešiel som cez potok a mladý les až k nejakým poľovníckym posedom. Tu som narazil na lesnú cestu, ktorou som sa dostal na asfaltovú cestu blízko Vyšných Hágov. Tu po ceste som stretol vodiča na bielom trojdverovom aute, s ktorým som sa dal do reči a povedal som mu, že som zablúdil s kamarátom v horách a neviem, čo je s ním. Pýtal som sa ho čo mám robiť, kde je horská služba a podobne. On povedal, že je noc, tma, teraz že sa nedá nič robiť. Ráno, ak sa kamarát nevráti, sa to ohlási.

Odviezol ma do Popradu, kde on taktiež býval. Ja som si myslel, že Marcel už je doma, ale nebol. Domácemu som povedal čo sa stalo a ten mi tiež povedal, aby som počkal do rána. Ak sa nevráti, že potom pôjdeme na horskú službu. Tak aj bolo. Ráno som tam išiel, všetko som uviedol a potom spoločne s nimi sme išli do tých miest, kadiaľ sme išli s Marcelom. Vrtuľník prepátraval kosodrevinu a okolie, avšak bez kladného výsledku.

Cestou, ako sme blúdili, sme nestretli žiadne osoby. Pokiaľ sme boli spolu, nestali sa nám žiadne zranenia, stravu sme ešte mali.

Marcel mal oblečenú zelenú bundu do pása, z vnútornej strany bola oranžová, modré texasky, tričko s krátkym rukávom, károvanú flanelovú košeľu šedej farby, obuté mal botasky. So sebou mal čiernu šuštiakovú tašku a na páse taštičku s dokladmi a peniazmi, na hlave šiltovku.

Opis Marcela: asi 178 cm vysoký, štíhla postava, skôr atletická. Hnedé vlasy s vysokým čelom, na temeni mierna pleš. Rovný nos, hnedé oči, tvár mierne zarastená. Jazvy a iné zvláštne znamenia nemal.

Narodený je 27. 8. 1963 v Bratislave, zamestnaný ako novinár v redakcii PRÁCA.

To je všetko, čo by som v predmetnej veci vedel vypovedať. Zápisnica skončená dňa 7. 5. 1993 o 10.00 hodine." Vypočul: st. inšp. CHAJDIAK

Prítomní: vr. inš. ČUBA

SAMUHELOVÁ ANNA (matka)

Vypovedal: ILIŤ BORIS

Nezrovnalosti, ktoré vyšetrovateľov nezaujímajú? (podnadpis) Myslím si, že zmiznutie novinára Marcela Samuhela priamo súvisí s kauzou Přemysla Coufala.

A keď to dám do súvislosti s jeho odkazom GP SR v Slovenskom denníku, z 19. 2. 1993, citujem: "A KEBY SA MI NÁHODOU NIEČO STALO, ODKAZUJEM GP SR, ŽE NEMÁM V ÚMYSLE SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU", tak to dúfam nepotrebuje žiadny komentár. Čo sa asi v skutočnosti stalo? (podnadpis)

V kauze P. Coufala, kde Marcel Samuhel pátral, sa necíti byť ohrozená len bývalá I. Správa FMV, ktorá je doposiaľ zahalená tajomstvom, ale aj klérofašistickí a nacionalistickí členovia bývalej podzemnej cirkevnej hierarchie na Slovensku.

Dnes už možno povedať, že táto naoko zakonšpirovaná organizácia bola nielen pod dohľadom ŠtB, ale v nej pôsobili aj jej mnohí agenti.

Preto si myslím, že zverejňovanie dotyčných materiálov zo strany Marcela Samuhela muselo vyvolať v týchto kruhoch zdesenie. Povedzme si úplne na rovinu, že existovala reálna hrozba, že ľudia sa dozvedia to, čomu sa hovorí, "UTAJENIE V MENE ŠTÁTNEHO ZÁUJMU".

Pravda a osud Marcela Samuhela nie je len v rukách Božích. Je aj v rukách nás všetkých, ktorí sme sa rozhodli, že urobíme všetko preto, aby sme sa dopátrali pozadia tohoto záhadného zmiznutia. Nemôžeme s istotou tvrdiť, či Marcel ešte žije, alebo nežije. Nepoznáme ani jeho miesto pobytu, či už ako živého, ani miesto jeho posledného odpočinku, či už ako nebohého.

Sú tu jeho rodičia, ktorí nesmierne trpia, lebo to bol ich jediný syn. Žiaľ týchto rodičov dokáže pochopiť len ten, kdo niečo podobné prežil, alebo ten, kdo sa do ich situácie dokáže vžiť.

Ale máme na Slovensku aj politických cynikov, ktorí sa cez televíziu prezentujú ako údajní kresťania, sediaci v prvých radoch na cirkevných bohoslužbách. Ich naoko zbožné tváre sú však maskami darebákov, ktorí v mene svojich zvlčilých politických kariér stratili aj najzákladnejší kredit človečenstva a ľudskosti. Zatiaľ sa na Slovensku nenašiel ani jeden politik, ani cirkevný hodnostár, ktorí by manželom Samuhelovým boli ochotní pomôcť.

Preto som veľmi vďačný českému rozhlasu, ktorý dňa 20. 12. 1993 odvisielal besedu ohľadom tejto kauzy.

Vladimír PAVLÍK

Pokračovanie v budúcom čísle