--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Matkin žial a hyenismus mocných
Zdroj: NN Ročník........: 0004/006 Str.: 017
Vyšlo: 01.01.1994 Datum události: 01.01.1994 Rok: 1994
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
2. časť.
Marcel Samuhel sa narodil 27. 8. 1963. V čase, kedy záhadne zmiznul na túre vo Vysokých Tatrách, mu do tridsiatky chýbali štyri mesiace. Od útleho detstva mal vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, pomoc a lásku k tým, ktorí trpeli a potrebovali oporu od toho druhého.
Dnes, keď práve to, čo on rozdával do svojho záhadného zmiznutia, by potrebovala jeho matka, zrazu niet skoro nikoho. Niektorí cirkevní fanatici z jeho okruhu tvrdia, že Pán Boh vie, čo činí.
Chcem vydať ďalšie svedectvá o Marcelovi Samuhelovi, tak ako ich vydával on samotný, keď boli súčasťou jeho novinárskej profesie. V roku 1992, keď slovenskí komunisti a nacionalisti z HZDS, SNS a SDĽ začali zúrivú kampaň proti lustráciam, vyšiel mu v Slovenskom denníku dňa 12. 5. 1992 závažný článok pod naspisom: "SPOVEĎ JEDNÉHO NOVINÁRA", s podnadpisom: "O lustráciách z trochu inej strany". Hoci vtedy pracoval v denníku PRÁCA, dotyčnú spoveď vydal v Slovenskom denníku. Možno to bola aj jeho ďalšia odpoveď GP SR na tzv. demokraciu po slovensky. Citujem podstatné myšlienky, z ktorých jednoznačne vyplýva, kto a akí ľudia ho meseli nenávidieť.
"Už na vysokej škole som sa zapojil do najrôznejšej činnosti proti vtedajším, komunistickým poriadkom. Zúčastňoval som sa na mnohých stretnutiach a schôdzkach často v neznámych bytoch, kam sme chodievali nebadane po dvoch, troch, na prednáškach vtedajších disidentov. Riskoval som vyhodenie zo školy, a to lepením plagátov po Bratislave za prepustenie "bratislavskej päťky" na slobodu, účasťou na sviečkovej akcii, na nitrianskej púti, AKO I VEDENÍM MANIFESTÁCIE ŠTUDENTOV 16. NOVEMBRA 1989 V BRATISLAVE.
Nie, nechcem sa teraz ukázať hrdinom, bol som vtedy študentom žurnalistiky a vedel som, že niečo je "zapáchajúce v tomto štáte".
Pred rokom 1989 som sa nikdy nedostal do cudziny, na Západ. Madridská univerzita pravidelne usporadúva v lete stretnutie španielčinárov z celého sveta. Podal som si prihlášku, ktorú univerzita prijala.
Problém však bol s devízovým prísľubom, ktorí mi komunistickí mocipáni odmietli udeliť. Pripadal som si ako v stredoveku, keď hradní páni rozhodovali o osudoch svojich poddaných. Navyše na škole mi ponúkli, ŽE AK VSTÚPIM DO STRANY, za pár rokov sa môžem dostať do Latinskej Ameriky robiť niekde na veľvyslanectve tlačového tajomníka. VŽDY SOM SI VIAC VÁŽIL VLASTNÉ SVEDOMIE AKO LÁKAJÚCE PONUKY. Nevstúpil som a keby niekto od ŠtB prišiel, aby som podpísal spoluprácu, odmietol by som, nehľadiac na možné následky. Po skončení vysokej školy som darmo hľadal zamestnanie. Prvá otázka všade bola: "Ste členom strany"? Po zamietavej odpovedi záporne pokrútili hlavou. ICH NEZAUJÍMALO, ČI VIE ČLOVEK ROBIŤ A ČO SA NAUČIL, ALE ABY MAL TEN SPRÁVNEJŠÍ PREUKAZ.
Nakoniec sa mi podarilo nastúpiť do istého denníka. Na krátko, rok vojny čakal na mňa. Tu v zelenom pre zmenu, keď zistili, že som veriaci, vyhrážali sa mi prevelením na horšie miesto, zatvorením, kontrašpionážou. Nepomohlo. Po návrate do redakcie, kde som bol zamestnaný, však požadovali odo mňa, ako nestraníka, účasť na straníckom školení. Odmietol som a radšej som dobrovoľne podal výpoveď. Živil som sa ako novinár na voľnej nohe, až sa mi podarilo po revolúcii nájsť si stabilné zamestnanie.
V istej redakcii obľúbeného denníka, s ktorou som spolupracoval už predtým. Bolo mi nápadné, ŽE DO ZAHRANIČIA CHODIEVALI STÁLE TÍ ISTÍ ĽUDIA. Navyše keď mi istý novinár - komunista priateľsky oznámil, že som dobrý chlapec, že chodím do kostola a že bolo by dobré, keby som sa zamyslel... Povedal mi toho o mne veľa.
Pravdu mi odhalil až denník Telegraf. Našiel som ho v zozname agentov. Zaujímavé však bolo, že on ako dôchodca po revolúcii vyhlasoval, že je stále v redakcii potrebný a že do penzie neodíde. Tak zostal. Avšak len čo parlament prijal lustračný zákon, o pár týždňov už bol na dôchodku. Občas sa zastaví v redakcii, akoby sa nič nebolo stalo. Človek bez chrbtovej kosti? KOĽKÝCH ĽUDÍ SLEDOVAL, AKÉ INFORMÁCIE DÁVAL? Neodsudzujem ho, ani nesúdim. PO PREČÍTANÍ ZOZNAMU LUSTROVANÝCH NOVINÁROV AGENTOV MA PRI KAŽDOM ZNÁMOM MENE STRIASLO. ZNÁME MENÁ. S MNOHÝMI SOM BOL V STYKU.
Pri svojich cestách do zahraničia (ale i dnes), sa museli "priateľom" od ŠtB zapáčiť, a tak spolupracovali. Všimnite si len, kto bol na zozname. Športoví novinári, zahraniční - tí v prevažnej miere.
Staré slovenské príslovie vraví, že za chyby sa platí. Je v tom rozdiel, či niekto podpísal spoluprácu zo zištných dôvodov (aby mohol cestovať do zahraničia, aby sa syn či dcéra dostali do školy, čo nie je ospravedlnením), alebo bol k tomu donútený vyhrážkami?
Doteraz som nikde nepočul a ani nečítal, žeby nejaký novinár alebo hocikto vystúpil na verejnosti, udrel sa do pŕs a povedal: "Áno, spolupracoval som, lebo ma ten a ten donútil. VIEM, UROBIL SOM CHYBU. PREPÁČTE MI, KTORÝM SOM UŠKODIL!" Lenže tu tieto vety chýbajú. AK BOL NIEKTO ZANESENÝ DO ZOZNAMOV BEZ SVOJHO VEDOMIA, TAK PREČO NEŽALUJE NA SÚDE TOHO, ČO HO TAM ZAPÍSAL? Pripomína mi to prax pána MEČIARA, ktorý spochybnil všetky výpovede "eštebákov" pred BBV, zatiaľ čo sa až priveľmi oháňal svedeckou výpoveďou iného príslušníka tejto organizácie. Takže jednému veriť a všetkým ostatným nie?
Priznám sa, nedávnu televíznu besedu za okrúhlym stolom o lustrácii novinárov som si zapol neskôr, no bol som zhrozený. Televízia ako štátny orgán nebola vôbec nestranná, hlavne moderátor Ján Füle. (Mimochodom, môj kolega zo žurnalistiky.) Nadŕžal lustrovaným, ako sa len dalo. Nik si neuvedomil, ŽE ANI AGENTI, ANI ICH RODINY NEBUDÚ UVÄZNENÍ. Vrátim sa ešte k novinárskej profesii. Je náročná na čas, namáhavá, ťažká, ALE ZATO KRÁSNA, AK SA ČLOVEK RIADI SVOJIM VLASTNÝM SVEDOMÍM. Prinášať ľuďom pravdivé informácie, byť "pri tom", na mieste činu, pozrieť sa na vec svojimi očami. LENŽE AK NIEKTO JE STÁLE POD TLAKOM, TOTO POVOLANIE SA STÁVA AKOBY BREMENOM. Je možné, že novinári - agenti budú písať i naďalej, možno pod skratkou či iným menom. IDE AJ O NICH, ABY UŽ NEBOLI VYDIERATEĽNÍ!!! A tak napriek brechotu Syndikátu novinárov proti zverejneniu mnohých známych mien som rád, že karavána ide ďalej".
Každý čitateľ po prečítaní týchto riadkov musí pochopiť, že Marcel Samuhel dokázal zmysel pre pravdu a spravodlivosť skĺbiť v sebe aj ako človek, tak aj ako novinár. Mal všetky predpoklady, aby sa vypracoval na skutočnú osobnosť slovenskej žurnalistiky.
Bol vlastne po novembri 1989 prvým slovenským novinárom, ktorý otvoril kauzu o záhadnej smrti tajne vysväteného kňaza P. Coufala z roku 1981. Na rozdiel od ZBABELCOV a tzv. KRESŤANOV TYPU JÁNA ČARNOGURSKÉHO, FRANTIŠKA MIKLOŠKA A NIEKTORÝCH CIRKEVNÝCH HODNOSTÁROV ktorí pokrytecky tvrdia, že je to v súlade s vôľou Božou.
Je tragédiou pre Slovensko, že títo tzv. kresťania rozdávali odpustky príslušníkom ŠtB, (asi vedia prečo), no pre vec pravdy, zákona a spravodlivosti nedokázali urobiť skoro nič. Alebo, žeby splácali dlh bývalému režimu len za to, že z nich vyrobil dopredu pripravených hrdinov?
Vladimír PAVLÍK