--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Přežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/008 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?

4. časť

Ako chutná utrpenie v mene komunistickej ideológie (podnadpis) Boli namačkaní jeden na druhom a vlastný pot, ktorý z nich tiekol, premočil ic h košele a telá. Keď zomrel prvý 58 ročný Lotyš, brigadír a niekoľko ruských o dsúdencov začalo búchať na čelnú stranu vagóna, kde zvonku hliadkoval vojak, k torý zo začiatku na toto búchanie nereagoval. Odsúdení teda začali kričať, že majú tam mŕtveho, no vojaci im dávali najavo, že vlak nie je možné zastaviť - A ŽE AJ KEBY VŠETCI ZOMRELI, NEBOLA BY TO ŽIADNA ŠKODA.

Budem doslovne citovať zo spomienok pána Tunáka, ktoré sú zachytené na str. 41 : - "No čo, že zomrel jeden alebo dvaja, NIČ SA NESTALO. VÁS JE EŠTE MNOHO. Na ďalšie búchanie a volanie vojak reagoval tak, že začal na nich kričať, ŽE SA TO BUDE POVAŽOVAŤ ZA VZBURU A DOSTANÚ EŠTE 5 ROKOV NAVIAC.

Atmosféra v našom vagóne bola priamo šialená. PEKELNÉ TEPLO, STRAŠNÝ SMRAD, PR ÍŠERNÝ ZÁPACH A HLAD. POT, KTORÝ NÁM TIEKOL Z HLAVY A TVÁRE, SME POPRÁSKANÝMI ÚSTAMI OLIZOVALI JAZYKOM A TENTO SLANÝ POT, KAŽDÁ JEHO KAPKA, BOLA AKO BALZÁM NA NAŠE ŤAŽKÉ RANY.

Druhý mŕtvy bol Maďar a pochádzal z Pešti. Ostatní dvaja, ktorí zomreli, boli Litevci. Jeden mal 60 rokov, druhý o niečo menej".

Vlak mal naplánovanú zastávku až v Moskovskej oblasti. Asi za dve hodiny súpra va s odsúdenými mučeníkmi živými a mŕtvymi prišla na okraj Moskvy. Tu sa zasta vilo a prvé čo vojaci urobili, bola kontrola všetkých vagónov. VOJAKOV A DÔSTO JNÍKOV NEZAUJÍMALO, ŽE VO VAGÓNOCH SÚ MŔTVI ĽUDIA A ŽE NÁSILNE ODVLEČENÍ NIEKO ĽKO DNÍ NEDOSTALI JEDLO, ANI VODU.

Keď vojaci skontrolovali celú súpravu, niektorí z nich niekde odišli. Odsúdenc i znovu začali búchať a kričať, že vo vagónoch sú mŕtvi ľudia a že chcú vodu a jedlo. Vojaci začali na nich kričať aby boli ticho, LEBO ŽE NA NICH POŠTVÚ PS OV.

Neskôr dvere vagóna, kde bol aj pán Tunák, otvorili, a prišlo tam množstvo ozb rojených vojakov so samopalmi a v doprovode psov. Štyroch mŕtvych z ich vagóna (koľko mŕtvych bolo v iných vagónoch sa im nepodarilo zistiť) naložili do voj enského auta. Po ščítaní, PRI KTOROM ICH ZNOVU TĹKLI DREVENÝMI KLADIVAMI, sa d vere vagóna zabuchli a znova nastala dlhá prestávka. Z PREPLNENEJ PLECHOVEJ BE DNE VO VAGÓNE VYTEKAL NA POLAHU MOČ A VÝKALY. BOL TAM PRESTRAŠNÝ ZÁPACH, NEDAL O SA TAM DÝCHAŤ - A NAJVIAC TRPELI TÍ, ČO BOLI V BLÍZKOSTI TEJTO PLECHOVEJ BED NE.

Po ďalšej prestávke vojaci otvorili dvere vagóna, odsúdení mohli vyniesť nádob u s výkalmi a dostali pol litra vody. Odsúdenci ruskej národnosti dostali vody koľko chceli. Keď ostatní väzni sa pýtali, prečo je tomu tak, dostali veľkú b itku.

Dovoľujem si opäť odcitovať z autentických spomienok pána Tunáka, ako ich zach ytil na str. 43-44: - "Od tej doby som začal nenávidieť ruských ľudí a vtedy s om si spomenul na slová môjho priateľa z detstva, ktorý bol o tri roky starší ako ja.

Za Slovenského štátu bol nasadený v Čatlošovej divízii v Sovietskom zväze, bol zranený, vrátil sa domov a stále mi hovoril: "Pavel, neprajem ti, ani nikomu z našich ľudí, aby si sa niekedy dostal do bolševického Ruska, buď dobrovolne, alebo násilím. LEBO TO, ČO SOM VIDEL A ZAŽIL ZA 1,5 ROKA, MI BUDE STAČIŤ NIEL EN NA CELÝ ŽIVOT, ALE AJ PO SMRTI."

A rozprával mi veci, ktorým som ako 17 ročný chlapec nechcel veriť a vtedy som nemal ani najmenšie tušenie, že sa tam raz dostanem na nekonečných 10 rokov m učeníckeho života, KTORÝ MI UŽ NIK, MIMO PÁNA BOHA, NÁŠHO HOSPODINA, NENAHRADÍ ".

Cesta do nového utrpenia (podnadpis)

Súprava s odsúdenými mučeníkmi pokračovala smerom na Gorkij, Kazaň, Perm a vo Sverdlovsku bola ďalšia zastávka. Odtiaľ cez Tumeň pokračovali do Omska. Do pr íchodu do konečnej stanice v Novosibírsku ZOMRELI V ICH VAGÓNE EŠTE TRAJA ĽUDI A.

Po zastavení súpravy v Novosibírsku ich vyložili, začalo sa sčítanie doplnené o bitku drevenými kladivami a odporným nadávaním. Potom sa museli chytiť pod p aže a na povel "marš", začali pochodovať do 10 km vzdialeného gulagu. Keď vysi lení došli pred jeho brány, museli si sadnúť na zem, hlavu skloniť dopredu, ne smeli sa obzerať, ani rozprávať.

Láger bol omnoho väčší ako tie predošlé, celý bol ovešaný červenými zástavami a na hlavnom vchode bol veľký nápis - DAZDRAVSTVUJ VEĽKAJA OKTIABERSKAJA REVOL ÚCIA POD RUKOVODSTVOM LENINA A STALINA. Náčelník transportu spolu s dôstojníkm i odišli na hlavnú vrátnicu a vojaci so samopalmi ich strážili, používajúc zno vu odporné nadávanie.

Po vybavení formalít ich začali vodiť do drevených barákov, ktoré boli dlhé pr ibližne 200 metrov a 20 metrov široké. Tu v ťažkých a neľudských podmienkach p racovali každý deň, to znamená aj v soboty a nedele. Jediné dva voľné dni v ro ku boli 6. a 7. november. Do práce chodili aj v tých najtuhších mrazoch a jedi nou výnimkou bolo, že pokiaľ teplota NEPREKROČILA MÍNUS 55 STUPŇOV CELZIA, tak vtedy sa na práce do lesov nechodilo. Taktiež boli upozornení, že za každý po kus o útek z tábora, alebo z pracoviska, budú vojaci bez výstrahy strieľať. Pracoval v sibírskych lesoch, ktorým sa ľudovo hovorilo tajga, čo v európskom štýle znamená lesná džungľa. Pracovisko bolo od tábora vzdialené asi na dve ho diny cesty. Za letné mesiace sa tu počítalo obdobie od polovice mája do konca augusta. V ostatných mesiacoch bývala krutá sibírska zima.

V priestoroch tajgy bolo veľké množstvo močiarov, v ktorých sa už začiatkom le ta objavovalo veľké množstvo jedovatých mušiek a komárov, ktoré sa vrhali na v šetko, čo bolo živé a čo sa pohybovalo. Boli tak dotieravé a žravé, že liezli do očí, nosa, uší, úst a ďalších nezakrytých častí tela. Uštipnuté miesta okam žite opuchli, ostali zapálené a postihnutí pociťovali neľudské svrbenie. Na str. 52 svojich pamätí takto pán Tunák opisuje svoje muky: - "Pred odchodom do práce v tajge sme všetci fasovali ochranné sieťky, ktoré nám zakrývali hla vu a tvár. Útočiaca háveď nám liezla na tvár aj cez sieťku, pokiaľ cítili, že naše tváre sú prepotené. Museli sme si prednú časť sieťky natierať roztaveným dechtom, ktorého protivný pach odpudzoval hmyz.

Normálny človek si ťažko dokáže predstaviť tie muky, ako dýchať odporný zápach dechtu pri 35 stupňovej teplote, prepotení a unavení od ručného kácania veľký ch stromov. Vojaci museli mať tiež také siete, ale na nich tá háveď tak neútoč ila, lebo nepracovali a neboli spotení. Zvieratá, kravy, kone a osly, ktoré sm e videli po ceste do práce, mali tieto siete na hlavách aj na hrudi. Hmyz bol tak dotieravý, že na nechránených miestach, kde zvieratá neboli natre té dechtom, mali vykúsané hlboké rany. A toto všetko sme museli znášať deň čo deň".

Nekonečná drina a neustále muky (podnadpis) Z tábora deň po dni chodili na pracovisko kácať ručne obrovské stromy, niekoľk o stoviek metrov ich potom museli znášať na skládky, odkiaľ sa potom odvážali na ďalšie spracovanie. ZA TÚTO ŤAŽKÚ 12 HODINOVÚ DRINU DOSTÁVALI DENNE POLIEVK U, 150 GRAMOV RIEDKEJ KAŠE A 18-20 DKG CHLEBA RÁNO A TAKTIEŽ PO PRÍCHODE Z PRÁ CE DO LÁGRA.

Asi dva mesiace pred ich príchodom do tábora tu vypukla úplavica, ktorej veden ie tábora nevenovalo pozornosť. Táto infekcia sa rýchlo prenášala a postihla a j pána Tunáka. Keď už ňou bola zasiahnutá asi tretina tábora, z jedného baráku bol narýchlo zriadený lazaret. Bol tu ovšem nedostatok lôžok a väčšina z nich ležala na zemi. Boli strašne vysilení a slabí, samá kosť a koža, nemohli sa v ôbec postaviť ani na nohy. Jedinou ich záchranou neskôr bolo, že vedenie tábor a na poslednú chvíľu rozšírilo lazaret a nemocní začali dostávať viac stravy. Na str. 55 týchto pamätí takto pán Tunák popisuje tieto kruté chvíle: - "MODLI L SOM SA K PREBLAHOSLAVENEJ PANENKE MÁRII A K HOSPODINOVI BOHU VŠEMOHÚCEMU, AB Y MA NEOPÚŠŤALI V TOMTO ŤAŽKOM TRÁPENÍ A ÚZKOSTIACH, KTORÉ PREŽÍVAM V TOMTO PE KLE A KTORÉ MA EŠTE ČAKAJÚ A KTORÉ MUSÍM EŠTE VYTRPIEŤ".

Kruté a vysoké normy pre zbedačených mučeníkov (podnadpis) Na každého odsúdenca bola norma 5 kubických metrov. To znamená, toľko stromov RUČNE PORAZIŤ, RUČNE ROZREZAŤ NA 6 METROV DLHÉ KLÁDY A OČISTIŤ OD VETVÍ. Najťa žšie to mali tí, ktorí s touto otrockou prácou došli do styku až v ruských gul agoch.

Pracovali vo dvojiciach, a pokiaľ normu nesplnili, DOSTALI LEN POLOVIČNÚ DÁVKU STRAVY. Na str. 55 pán Tunák takto opisuje tieto neľudské podmienky: - "HLADN Í, SLABÍ A POTÁCAJÚCI SA V+ZNI NA JEDNEJ STRANE - A NA DRUHEJ STRANE VOJACI MI NISTERSTVA VNÚTRA, DOBRE ŽIVENÍ, TEPLO OBLEČENÍ, KTORÍ NÁS NÚTILI PRACOVAŤ AKO ŠTVANÚ ZVER".

V polovici decembra 1950 pri nakladaní veľkých kusov dreva na vagón sa uvoľnil a kláda a zabila dvoch ľudí. Pán Tunák "vyviazol" len s dvoma zlomenými rebram i a další z osádky mali taktiež zlomené rebrá a nohy. CIVILNÍ ZAMESTNANCI IM Ž IADNU PRVÚ POMOC POSKYTNÚŤ NEMOHLI - VOJACI MINISTERSTVA VNÚTRA IM TO NEDOVOLI LI!

Asi za hodinu prišlo nákladné auto, na ktoré naložili dve mŕtvoly a ostatných zranených a odviezli ich do lágrovej nemocnice. Tu ich prevzal lekár, ktorý do tábora dochádzal každý deň. Jednalo sa o civilného lekára ruskej národnosti. PARADOXNÉ BOLO, ŽE V TÁBORE BOL DOSTATOK LEKÁROV - ŠPECIALISTOV, ALE TÍ MUSELI ŤAŽKO PRACOVAŤ V LESOCH A NA ŽELEZNICI.

Mŕtvoly vojaci nechali pohodené pred lágrom, ktoré potom ich spoluväzni zahrab ali do zeme. Na str. 58 to pán Tunák popisuje takto: - "ŽIADNY CINTORÍN PRE V+ ZŇOV, KTORÍ ZOMRELI VYSILENÍM, ALEBO SPÁCHALI SAMOVRAŽDU, ČI UTRPELI SMRTEĽNÝ ÚRAZ, ALEBO ICH ZASTRELILI VOJACI. VŠETCI TÍTO NEBOŽTÍCI BOLI ZA BRÁNAMI LÁGRA ZAHRABANÍ SVOJIMI SPOLUV+ZŇAMI BEZ SLOVA SÚCITU, ALEBO ROZLÚČENIA. BOLO TO ST RAŠNE KRUTÉ A NEĽUDSKÉ, KEĎ V KRAJINE SOVIETOV SA S ĽUĎMI NARÁBALO AKO S DREVE NÝMI FIGÚRKAMI NA ŠPAGÁTE".

V nemocnici pán Tunák ostal do konca januára 1951 a celú túto dobu tam ležal n a drevenej prični, ktorá s posteľou nemala nič spoločného. Na niekoľko desiato k zmrzačených a zúbožených ľudí tu boli len dve zdravotné sestry. AJ V TEJTO T AK STRAŠNEJ SITUÁCII IM LEKÁR, ZDRAVOTNÉ SESTRY A VOJACI INAČ NEHOVORILI LEN A KO SVOLOČ, DEŠOVKY A PADLIUGY.

Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval:

Vladimír PAVLÍK