--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Přežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka
Zdroj: NN Ročník........: 0005/015 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA? 10. časť

Na ceste k domovu (podnadpis)

Keď loď priplávala do prístavného mesta Makarov na ostrove Sachalin, náčelník transportu ich znovu upozornil, že všetko čo by robili na vlastnú zodpovednosť , by bolo pre nich veľkým rizikom. Ďalej im vysvetlil, že prevzal za nich plnú zodpovednosť a jeho úlohou, ako aj úlohou vojakov, je ich dopraviť na určené miesto.

Všetkých 62 bývalých väzňov a 21 vojakov vystúpilo na pevninu. Bol to úplne in ý pocit, aký mali keď boli ešte väzňami, ktorých ešte pred niekoľkými mesiacmi poháňali ako štvanú zver. Náčelník a dvaja dôstojníci niekde odišli a vojakom povedali, že sa za chvíľu vrátia.

Za pol hodiny prišli tri vojenské nákladné auta a s nimi aj ich náčelník trans portu a dvaja dôstojníci. Odviezli ich na vojenskú ubytovňu, kde sa bez pýtani a mohli posadiť, alebo si ľahnúť. Ostali tam do druhého dňa. Ráno dostali raňa jky a náčelník im oznámil, že ich ďalšia cesta bude do mestečka Uglogorsk. Prišlo 16 saní a na každé si sadlo päť bývalých väzňov. Na prvých saniach sede l náčelník a štyria vojaci. Na zadných saniach sa viezli potraviny. Pán Tunák zaregistroval, že vojaci nie sú ozbrojení samopalmi, ale majú len pištole. O dramatické okamžiky nebola núdza (podnadpis)

Keď sa im podarilo prekonať prvý horský masív, strhla sa veľká snehová víchric a a kone len s veľkými problémami postupovali k určenej trase. Náčelník sa roz hodol celý konvoj zastaviť a prečkať túto snehovú búrku. A potom sa stalo nieč o, s čím prakticky nikto nepočítal.

Z lesného porastu sa na nich vyrútili veľké svorky vlkov. Na str. 140-141 pán Tunák o tom píše: - Rozpútalo sa strašné peklo, na ktoré vo svojom živote nikd y nezabudnem. To sa totiž zabudnúť nedá. BOL TO STRAŠNÝ ŠOK, Z KTORÉHO SA NAJS KÔR SPLAŠILI KONE, ZAČALI SA STAVAŤ NA ZADNÉ NOHY A PREDNÝMI BALANCOVALI VO VZ DUCHU NA OBRANU PROTI VLKOM.

Vojaci začali strieľať z pištolí, čo bolo málo účinné, lebo víchrica im znemož ňovala lepší výhľad pri mierení. VLCI SA VRHALI NA VŠETKY SANE A ICH PRÍŠERNÉ VRČANIE SA PREMIEŇALO V ŠIALENÝ REV, KEĎ ZAČALI HRÝZŤ ĽUDÍ SEDIACICH NA SANIAC H. Vojaci niekoľko vlkov zastrelili a zranili. Furmani neudržali kone na oprat ách a tieto splašené utekali s každými saniami iným smerom. ZAKRÝVALI SME SI T VÁRE RUKAMI, ABY NÁM VLCI NEROZTRHALI TVÁR.

SITUÁCIA BOLA HRÔZOSTRAŠNÁ, VOJACI KRIČALI NA NÁS, ABY NÁS VLCI NESTIAHLI ZO S ANÍ NA ZEM. MY SME TIEŽ KRIČALI OD HRÔZY A STRACHU. Vlčie svorky sa na nás vrh ali zo všetkých strán. Ťažko asi pochopí situáciu ten, kto niečo podobného vo svojom živote neprežil. Vlci pri výstreloch od saní uskakovali, ale opätovne s a vrhali na nás.

Splašené kone s dvoma saniami sa skrížili, tieto sa prevrhli a ľudia sa ocitli v snehu. TOTO BOLO OSUDNÉ PRE OSEM ĽUDÍ Z TRANSPORTU A DVOCH VOJAKOV, KTORÍ B OLI NA PREVRHNUTÝCH SANIACH. SVORKA VLKOV DOSTALA SVOJE OBETE A NÁS PRESTALA P RENASLEDOVAŤ.

Náčelník ostal medzi živými, čo bolo pre nás veľmi dôležité. Bol to chlap vyso kej postavy, dobre stavaný a volal sa Nikolaj Kolesnikov. Obrátil sa na nás a na zbývajúcich šiestich vojakov, ktorí ostali nažive, že máme kone vypriahnúť zo saní. Nechal ich vymočiť a do sucha vyutierať.

Boli sme od vlkov poranení, niektorí sme mali dokúsané ruky, iní nohy a ďalšie časti tela. Čo bolo ale najviac dôležité, že nám ostali sane s potravinami, n a ktorých mal náčelník štyri fľaše vodky, ktorou sme si vymývali a dezinfikova li rany na rôznych častiach tela. Druhým našim šťastím bolo, že medzi zbývajúc imi šiestimi vojakmi bol jeden zdravotník, ktorý ranených ošetril. Lenže, bolo málo obväzov a škrtidiel proti krvácaniu.

Náčelník po dohode s vojakmi sa rozhodol, že prestávka bude tak dlho, pokiaľ s i kone neodpočinú. Vytiahol mapu a s vojakmi hľadali nejaké miesto. Z ich reči som pochopil, že sa jedná o objekt, ktorý slúži lesným robotníkom a ochrancom prírody. Náčelník bol taktiež od vlkov dokúsaný a veľmi si vyčítal, že pristú pil na rozhodnutie veliteľstva o tom, že vojaci nemusia mať so sebou samopaly, a že k doprovodu im stačia pištole. Rany nás veľmi boleli, niektorí sme dosta li silné horúčky a od veľkej bolesti sme nariekali.

Príchod na lesnú správu (podnadpis)

Po odpočinutí sa vydali na ďalšiu cestu. Bol už podvečer, keď zbadali nejaké s vetlá. Jednalo sa o lesný objekt. Keď sa priblížili k drevenej ohrade, uvítal ich zúrivý štekot psov. Objavili sa traja ozbrojení chlapi a zakričali na nich , čo chcú. Náčelník a vojaci im vysvetlili kto sú a čo sa im po ceste prihodil o.

Jeden z mužov, zrejme vedúci lesnej správy, vysoký dvojmetrový chlap, dal prík az, aby im otvorili bránu. Správca sa náčelníka opýtal koľko ich je. Ten mu po vedal, že spolu s ním šesť vojakov a 54 bývalých väzňov, ktorých musia dopravi ť na miesto určenia.

Správca reagoval trochu nervózne, chvíľu uvažoval a potom sa vyjadril v tom zm ysle, že miesto na odpočinok by sa našlo, no horšie to bude s jedlom. Náčelník mu povedal, aby si o stravu nerobil starosti, lebo že jedlo majú na 14 dní. P otom vyšli zo staveniska dve ženy, ktoré pre obyvateľov lesnej správy varili a prali a správca im povedal, aby ho nasledovali.

Vo vnútri budovy boli štyri miestnosti a k tomu ešte jedna veľká miestnosť. Bo lo tam príjemné teplo. Ujali sa ich manželky pracovníkov lesnej správy a pomáh ali im sťahovať dotrhané kožuchy, vrchné oblečenie a prádlo, ktoré bolo presia knuté krvou a prilepené k telu.

Pokiaľ boli vonku, kde mráz dosahoval okolo mínus 50 stupňov, tak rany im nekr vácali, lebo krv bola stuhnutá. Vo vnútri budovy, kde bolo teplo, im krv začal a z poranených miest vytekať. Šťastím bolo, že jedna z piatich žien bola lekár kou a k ošetreniu rán mali dostatok liehu a obväzov.

Pri pohľade na ich vychudnuté a vycivené postavy ženy prejavovali veľkú ľútosť a hovorili im, že potrebujú mnoho jedla. Počas ich ošetrovania a obväzovania chlapi uvarili čaj, ktorý im potom podávali. Keď bol ošetrený aj náčelník, spo ločne s vojakmi podľa dokumentácie začali zisťovať, kto chýba. JEDNALO SA O DV OCH POLIAKOV, DVOCH STREDOSLOVÁKOV A ŠTYROCH MAĎARSKÝCH SLOVÁKOV. Dvaja stredo slováci sa volali Anton VRÁBEL a Jozef LUKAVSKÝ.

Keď dopili čaj, ženy začali pripravovať nejaké jedlo. Správca usadlosti a jeho pomocníci sa pýtali náčelníka a vojakov, odkiaľ bývalých väzňov vezú a kde je cieľ ich cesty. Medzitým ženy uvarili polievku, ku ktore podávali po krajci c hleba. Potom dostali ešte po jednej menšej mäsovej konzerve.

Náčelník požiadal vedúceho správcu, či by tam nemohli ostať niekoľko dní, poki aľ by sa im aspoň trochu zahojili rany po vlkoch. Správca a všetci jeho ľudia s tým súhlasili a povedali, že sa nejako uskromnia. Prvá noc bola veľmi krušná . Skučali od bolesti a hoci boli veľmi unavení, BOLESŤ BOLA SILNEJŠIA AKO ÚNAV A.

Ráno sa zobudili dosť skoro. Ženy už mali uvarenú rybaciu polievku, ktorá im v eľmi chutnala. Náčelník a niektorí vojaci sa spolu s niektorými chlapmi z usad losti vybrali na dvoch saniach do miest, kde ich prepadli svorky vlkov. Ženy s a bývalých odsúdencov začali vypytovať odkiaľ pochádzajú, v ktorých miestach R uska pracovali atď.

Keď im všetko porozprávali, ženy im povedali, že aspoň raz v živote by sa chce li pozrieť do niektorého cudzieho štátu v Európe. Taktiež im povedali, že tu, kde teraz žijú, BOLI VYVEZENÍ NÁSILÍM, PROTI ICH VLASTNEJ VÔLI A NIKDY UŽ SA N EBUDÚ MÔCŤ VRÁTIŤ TAM, ODKIAĽ ICH NÁSILNE VYVIEZLI.

Bezhraničný smútok a žiaľ (podnadpis)

Okolo obeda sa vrátili vojaci a chlapi z usadlosti, ktorí sa boli pozrieť na m iesto tragédie. Na str. 146-147 takto pán Tunák opisuje tieto otrasné udalosti : - Náčelník s vojakmi a s ostatnými mužmi zliezli zo saní. Tvár každého z nic h mala smutný a vystrašený výraz. Vypriahli kone, oprášili sa od snehu a vošli do budovy. Len dvaja chlapi a dvaja vojaci zostali pri saniach. Potom začali vyťahovať celty, V KTORÝCH BOLI ZABALENÉ KOSTI A ZBYTKY Z NAŠICH ĽUDÍ, KTORÍ BOLI ROZTRHANÍ VLKMI. BOL TO STRAŠNÝ POHĽAD A KEĎ SME SA NA TO DÍV ALI, MALI SME SLZY V OČIACH A PLAKALI SME. Hospodár prikázal, aby kosti sa zab alili, že vštci budú pochovaní do spoločného hrobu.

Keď sme vošli do budovy, ženy začali nalievať boršč, ale hospodár im povedal, že jesť sa ešte nebude, až neskôr, lebo sa mu z toho všetkého dvíha žalúdok. P otom začal rozprávať svoje zážitky. Sneh bol samá krv, v ktorom sa povaľovali kúsky mäsa a roztrhaného šatstva z našich druhov a vojakov. Na jedlo sme vôbec nemali chuť, tak nám ženy dali po sto gramov vodky, aby sme sa z toho trochu dostali.

Potom sa hospodár s náčelníkom dohodli na vykopaní spoločného hrobu a do neho uložiť zbytky kostí a časti ľudských tiel, ktoré sa zozbierali. Niekoľko mužov začalo odhadzovať sneh, ktorého bolo asi cez meter. Pôda bola premrznutá až d o hĺbky skoro dvoch metrov. Bolo to asi tristo metrov od usadlosti a kopanie v týchto podmienkach bolo veľkou drinou.

Chceli sme tiež pomôcť pri kopaní hrobu, ale hospodár s náčelníkom nás odmietl i so slovami, že sme ešte veľmi slabí. Urobili sa dva kríže, jeden pre vojakov a druhý pre našich druhov. Vojaci tam mali napísané - Zomreli pri výkone svoj ho povolania a naši druhovia mali napísané - Zomreli tragickou smrťou pri návr ate domov. Daj im Hospodin večnú slávu.

Večer pred spaním sme sa začali polohlasne modliť za spásu duší týchto tragick y zahynutých ľudí. Modlili sme sa aj za vojakov.

Pokračovanie v ceste (podnadpis)

V usadlosti boli osem dní. Ľudia sa z najhoršieho už dostali, hoci rany a jazv y neboli ešte úplne zahojené. Náčelník povedal, že budú musieť vyraziť a keď s a im podarí dostať cez západné pohorie Sachalinu, budú môcť zostať nejakú dobu v Uglogorsku. Hospodár usadlosti im povedal, že pôjde s nimi až k západnému p ohoriu, že tam je tiež podobná horská usadlosť, ale omnoho väčšia ako tá, kde sú teraz. Je tam vraj aj sklad s potravinami.

Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval:

Vladimír PAVLÍK