--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Přežil by Dušan Dĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/016 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------

PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA?

11. časť

Na ceste k domovu (podnadpis)

Hospodár povedal náčelníkovi a vojakom, že na cestu sa budú musieť vydať skoro ráno, aby do večera stihli prísť do novej lesnej usadlosti. V ten deň išli sp ať dosť skoro. Vedúci lesnej správy požičal vojakom lovecké pušky na lepšiu ob ranu proti vlkom.

Nastala doba rozlúčenia, ktorá netrvala moc dlho, ale prebiehalo to veľmi úpri mne a ľudsky. Bývalí väzni ďakovali za pomoc, ochotu a pohostenie, ktorú im tu za osem dní poskytli. Obyvatelia usadlosti mali s nimi ten súcit aj preto, že svojim spôsobom boli tiež nevoľníci, boli tu vysťahovaní proti svojej vôli a nemali nikdy šancu sa vrátiť tam, odkiaľ pochádzali.

Transport sa pohol smerom k západnému Sachalinu. Počasie bolo ustálené, sneh n epadal, čo kolóne veľmi vyhovovalo. Vojaci boli neustále v strehu, pušky mali pripravené na streľbu, pokiaľ by sa boli objavili vlci. Po desiatich hodinách cesty náčelník dal príkaz na prestávku a po pol hodine sa vydali na ďalšiu ces tu.

Bolo niečo pred siedmou hodinou večer a do novej lesnej usadlosti mali ešte ho dinu cesty. Zrazu sa ich náčelník opýtal, kto z nich vie narábať s pištolou. P rihlásilo sa ich niečo vyše dvadsať. Náčelník to urobil asi preto, že bola už úplna tma a bál sa ďalšieho prepadu od vlkov, čo neskôr vyplynulo aj z jeho vi et.

V novej usadlosti (podnadpis)

Po veľkej námahe a z posledných síl konečne došli pred novú lesnú usadlosť. Pr ivítal ich zúrivý štekot psov. Potom vyšlo niekoľko mužov a stroho im oznámili , že nemajú chodiť bližšie a majú im povedať odkiaľ sú. Hospodár, ktorý ich so svojimi ľuďmi sprevádzal im povedal, že prišli pre potraviny. Stavenisko, v ktorom sa nachádzali, bolo omnoho väčšie ako to predošlé a zárov eň tu bola aj provizórna nemocnica. Miestni ľudia, hlavne ženy, keď sa dozvede li že sú z európskych štátov, prejavovali o nich veľký záujem. Z jednej strany ich ľutovali, že sú vychudnutí a zbedačení, z druhej strany im však závideli. Dôvod závisti bol veľmi jednoduchý. ONI TOTIŽ Z MIESTA URČENIA NIKDY NEMOHLI ODÍSŤ A MUSELI TAM OSTAŤ AŽ DO SMRTI.

Ženy im zobrali na kosť zmrznuté šaty a dali im horký čaj. Taktiež dostali po kúsku mäsa, ženy sa ich znovu pýtali čo budú robiť až prídu domov, ako dlho ne videli ženy, či vlastne ešte vedia ako vyzerá ženské telo. Hovorili dlho do no ci, sťažovali sa im na správanie svojich mužov, ktorí neustále pijú vodku a po tom sa medzi sebou pobijú. Taktiež im hovorili, že robia len tie najťažšie rob oty a od mužov sa im nedostane ani slovko uznania.

Smer Uglogorsk (podnadpis)

Po dvojdňovom oddychu im náčelník oznámil, že na druhý deň skoro ráno sa vydaj ú na ďalšiu cestu. Keď ženy urobili večeru a náčelník s vojakmi odišli z miest nosti von, ženy im dali na rozlúčku dve fľaše vodky, ktoré mali ukryté pred ch lapmi. Veľmi ich mrzelo, že viac im toho nemôžu dať, lebo prakticky ani nič ne majú. Pri lúčení im taktiež povedali, že hneď by im dali svoje dcéry za manžel ky, LEN ABY SA MOHLI DOSTAŤ DO CIVILIZOVANÉHO SVETA.

Vyrazili skoro ráno a pred sebou mali prudké stúpanie. Preto zliezli zo saní a išli pešo. Hospodár im povedal, že asi za tri hodiny by mali byť na vrcholci pohoria, a potom by už cesta mala byť z kopca.

Taktiež zažili ďalšiu mimoriadnu udalosť, na ktorú pán Tunák spomína na str. 1 56: - Práve keď bol daný povel na urobenie menšej prestávky, z lesného porastu sa vyrútil na prvého koňa veľký medveď. Kôň začal hrozne erdžať a stavať sa n a zadné nohy. Bolo to nečakané prekvapenie, ale chlapi sa rýchlo spamätali. Pa dlo niekoľko výstrelov a ako prvý vystrelil náš náčelník. Medveď urobil ešte n iekoľko krokov smerom k prvým saniam a potom sa za strašného revu zrútil na ze m. Keď dodýchal, naložili sme ho na sane a pokračovali v ceste. Príchod do Uglogorska (podnadpis)

Keď prišli na prelom pohoria náčelník nariadil menšiu prestávku. Potom si všet ci posadali na sane a primeranou jazdou dolu kopcom sa približovali k Uglogors ku. Tu sa náčelník rozlúčil s hospodárom lesnej usadlosti a jeho ľuďmi. Po nejakej chvíli prišli pred kasárne ministerstva vnútra. Po krátkej konzultá cii s miestnymi vojakmi prišli k bráne dvaja vysokí dôstoníci a pozvali ich do vnútra objektu. Bývalých väzňov potom vojaci odviedli do dvoch väčších izieb, kde bolo niekoľko stolov, stoličiek a vojenských postelí. Pred večerou im umo žnili sa umyť a zobrali im šaty na odvšivavenie. Keď im za hodinu šaty vrátili , pozvali ich do vojenskej jedálne.

Ráno im náčelník oznámil, že na druhý deň budú pokračovať do cieľovej stanice. Budíček mali o piatej hodine ráno a bolo im oznámené, že cez Tatarský prieliv nebudú ich sane ťahať kone, ale psie záprahy. Bolo to z toho dôvodu, že v zál ive boli trhliny a kone si tam mohli buď zlomiť nohy, alebo sa preboriť. Pán Tunák si taktiež všimol, že keď ich vojaci rozdeľovali do saní, mali všetc i na sebe samopaly. Vysvetľoval si to tak, že náčelník po konzultácii s miestn ym veliteľstvom v Uglogorsku prišli k záveru, že keby boli mali samopaly pri p redchádzajúcom prepadnutí vlkmi, nemuselo to skončiť tak tragicky. Ďalšie stretnutie s vlčou svorkou (podnadpis)

Že ani pri tejto ceste nebolo núdze o dramatické okamžiky, sa môžeme dočítať n a str. 159: - Asi po tridsiatich minútach jazdy vojaci idúci na prvých saniach začali dávať náčelníkovi znamenie, že proti nim niečo ide a že to ťahajú psy. Ten dal príkaz zastaviť, zobral ďalekohľad a zakričal, že proti nám sa rúti v eľká svorka vlkov.

Prikázal vojakom aby všetkých psov stiahli do stredu a sane nech postavia po b okoch, aby mohli byť pripravení k streľbe. Všetko sa to odohrávalo v rýchlom t empe. Vlci boli od nás vzdialení asi 40 metrov a bolo ich asi 30. S vycerenými zubami sa rútili priamo na nás. V tom momente vojaci spolu s náčelníkom spust ili paľbu zo všetkých deviatich samopalov. Vlci padali jeden cez druhého, len niekoľkým jedincom sa podarilo dobehnúť až k postaveným saniam, no vojaci ich z tesnej blízkosti postrieľali. Niekoľko málo postreleným vlkom sa podarilo ut iecť.

Príchod do Gavani (podnadpis)

K večeru sa dostali pred brány posádky ministerstva vnútra v Gavani. Vojaci ic h zaviedli najprv do niekoľkých izieb, kde si odložili veci a potom išli do je dálne. Po večeri dostali ešte horký čaj a mohli sa umyť a ísť spať. Tu zostali tri dni a vojaci im nedovolili sa voľne pohybovať po kasárňach. Aj do jedálne , ale aj z nej, chodili pod dozorom štyroch vojakov. V týchto vojenských ubyto vniach bolo okrem postelí, stolov a stoličiek aj rozhlas po drôte a záchody. V šetky okná boli z vonkajšej strany zamrežované.

Na druhý deň došiel ich náčelník aj s troma vojakmi a každému dali po štyri ba líčky machorky a jednej krabičke zápaliek. Vysvetlil im, že to je za kožušiny zo zabitých vlkov a za ostatné peniaze sa kúpia potraviny, ktoré sú najdôležit ejšou časťou nielen pre nich, ale aj pre vojakov počas celého transportu. Smer Chabarovsk (podnadpis)

Na tretí deň ich vojaci zobudili o niečo skôr, ako predchádzajúce dva dni. Náč elník mal veselú náladu a povedal im - Tak čo, slobodní občania, pôjdeme alebo nepôjdeme do Chabarovska? Všetci mu odpovedali, že do Chabarovska pôjdu. Po r aňajkách vyšli na dvor kasární, kde už bolo pripravených päť nákladných aut. Všetci mali veľkú radosť a po štrnástich nastúpili do každého auta. Vojaci s n imi na korbe neboli a posadali si do kabín k vodičom. Po rozlúčení s miestnymi vojakmi a veliteľmi sa vydali smerom na Chabarovsk. Pán Tunák si taktiež všim ol, že chovanie náčelníka transportu a vojakov bolo ku nim zo dňa na deň ľudsk ejšie.

V autach bolo pomerne teplo, takže si mohli zobliecť kožuchy a posadať si na n e. Po desiatich hodinách cesty bola prvá zastávka a vojaci im rozdali jedlo. P otom im náčelník povedal, že prestávky sa budú robiť každých 6-8 hodín. Taktie ž im povedal, že z Chabarovska až do Moskvy sa budú prepravovať po železnici. Do Chabarovska prišli v nočných hodinách. V miestnych vojenských kasárňach ich ubytovali v štyroch menších izbách a oznámili im, že ráno pôjdu na odvšivaven ie. Po tejto procedúre sa mohli okúpať, oholili ich a ostrihali. Na druhý deň ich odviezli na železničnú stanicu, kde mali pridelené dva vagóny. Neboli tam sedadlá, ale poschodové postele.

Bližšie k domovu (podnadpis)

Písal sa február roku 1955, keď z Chabarovska vyšli smerom na Magdagači. Tam m ali asi 12 hodín prestávku. Jedlo dostávali 2x denne, bolo ho omnoho viac a bo lo aj kvalitnejšie. Po príchode do Novosibírska mali celý deň prestávku. Potom pokračovali cez Omsk, Sverdlovsk a Kazaň až do konečnej stanice - Moskvy. Tát o cesta vlakom trvala skoro celý mesiac.

Na moskovské nádražie prišli vo večerných hodinách. Náčelník im oznámil, že je veľmi rád nad splnením tejto úlohy. Potom sa ich spolu s vojakmi opýtal, či m ajú ešte machorku. Pochopiteľne, že nikdo z nich už nemal. Ponúkli im zo svoji ch zásob, čomu sa veľmi potešili.

Skoro ráno im vojaci pomohli nastúpiť na auta a odviezli ich asi 18 km za Mosk vu. Vystúpili pred veľkou a neudržovanou budovou. Neskôr sa dozvedeli, že za v ojny táto budova slúžila ako vojenská nemocnica. Vo vnútri boli vojenské poste le, kuchyňa na varenie, odvšivovacia miestnosť, prádelňa, krajčírska dielňa a umyvárne.

Po celom objekte sa mohli voľne pohybovať. Jedlo už dostávali 3x denne. Jediné nemilé prekvapenie zažili vtedy, keď po odvšivavení ich šatstva im nedali nas päť kožuchy. Na ich námietky im bolo odpovedané, že kožuchy sú majetkom ich št átu, že ich mali len zapožičané, a že pri ďalšej ceste vlakom by im boli len n a obtiaž.

Do tohto tábora začali príslušníci ministerstva vnútra postupne zvážať ľudí z celého Sovietskeho zväzu. Začali sa tam objavovať aj ženy. Zo Slovenska tam bo lo vyše 40 ľudí maďarskej národnosti.

Pokračovanie v budúcom čísle

Spomienky Pavla Tunáka spracoval:

Vladimír PAVLÍK