--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka
Zdroj: NN Ročník........: 0005/017 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA? 12. časť
Život v zbernom tábore (podnadpis)
Na druhý deň po príchode sa začali občania rovnakých národností sťahovať do ur čených barákov. Poliaci k Poliakom, Slováci k Slovákom, Nemci k Nemcom. Všetci krajania chceli byť pohromade a vedľa seba.
Ženy boli vo zvláštnych barákoch, ktoré ale od mužských neboli ničím prehraden é. Hoci im vedenie tábora povedalo, že na ženské ubytovne chodiť nemajú, toto sa dodržiavalo len cez deň. Keď nastal večer, chlapi tam naliezli a vôbec im n evadilo, že ona bola Maďarka a on Poliak, alebo Slovák. Vznikol tu taký menší nevestinec, ktorý však nemal dlhé trvanie, pokiaľ sa niekoľko desiatok chlapov nenakazilo.
Najhoršie potom na celej veci bolo, že lekári v miestnej ošetrovni odmietali n akazených mužov liečiť. Zdôvodnili to tým, že im predsa bolo povedané, že sa s o ženami nemajú stýkať. Chlapi vo svojej bezradnosti nevedeli čo majú robiť. N akoniec sa rozhodli poprosiť hlavného náčelníka, aby nejak prinútil lekárov, k torí by vyliečili aj ich, aj ženy. Náčelník im odpovedal, že kvôli tomuto prob lému nebude robiť v tábore nové oplotenia a opýtal sa ich, či za celú dobu v r uských gulagoch nemali dosť zátarasov a oplotení.
Keď pán Tunák prišiel do tohto zberného tábora, bolo tam okolo štyristo ľudí. Postupne vojaci privážali ďalších väzňov a väzeňkyne z ostatných častí Soviets keho zväzu. Táborový poriadok bol podľa pána Tunáka aspoň trochu demokratický a v mnohom sa líšil od toho, na aké bol zvyknutý. Ráno nebol žiadny budíček, ž iadne búchanie na koľajnicu, ani pokrikovanie a odporné nadávanie zo strany vo jakov.
Ďalším prekvapením pre nich bolo aj to, že dôstojníci NKVD ich každý deň začal i vodiť po Moskve. Boli rozdelení podľa národností a Slovákov tu bolo 69. Dôst ojníci boli buď traja, alebo štyria a postupne im poukazovali viaceré moskovsk é pamätihodnosti a ďalšie známe miesta, presne podľa pripraveného scenára. Moskva mala aj inú tvár (podnadpis)
Na strane 170 svojich pamätí pán Tunák opisuje, ako pri jednej z týchto exkurz ií sa zoznámil s mladou ženou a navštívil na niekoľko hodín robotnícku štvrť. Využil situáciu, keď ich sprevádzajúci dôstojníci sa častovali v reštaurácii m oskovského hlavného nádražia vodkou a prijal pozvanie na túto návštevu. - "Žena zastala pred jedným z ošarpaných domov a povedala mi aby som sa nehnev al, keď ma pozvala. Ale nech sa pozriem, ako žijú ruskí pracujúci. Odpovedal s om jej, že sa vôbec nehnevám, ba naopak som rád, že uvidím na vlastné oči to, čo je cudzincom utajované.
Potom mi povedala, že mám ísť za ňou. Nemusím sa vraj báť, doma je len jej mat ka a brat. Pri otvorení dverí sme vošli do miestnosti, v ktorej bolo plno pary . Zároveň ma ovanul neznesiteľný smrad, na ktorý som dlho nemohol zabudnúť. Keď som sa trochu spamätal, pozdravil som jej matku a brata, ktorí mi pozdrav opätovali. To, čo som uvidel, bolo pre mňa šokujúce. V MIESTNOSTI MALI OKREM S LIEPOK TIEŽ KOZU, MALÉ PRASA A PSA. Preto ten neznesiteľný zápach a smrad. Bol o mi na zvracanie a preto som ostal radšej stáť pri dverách, veď aj tak si neb olo kde sadnúť.
Prvá si všimla moje rozpaky matka mladej ženy. Povedala mi, že zvieratá sú tu preto, lebo je začiatok marca a noci sú ešte veľmi studené a mrazivé. Na posta venie chlievkov a kurínov nemajú materiál, a keby ho aj mali, tak by im zviera tá v noci z nich ukradli."
Znovu bližšie k domovu (podnadpis)
V polovici marca sa začala príprava prvého transportu, do ktorého boli zaraden í muži a ženy z Maďarskej republiky. Za tri dni sa začali na podobnú cestu chy stať občania Polskej republiky. 21. marca po raňajkách niekoľko dôstojníkov od viedlo slovenských občanov do skladu. Skontrolovali im vrchné oblečenie, a kto rí ho mali poškodené, mohli si ho vymeniť za lepšie.
Po tomto úkone prišli štyria vysokí dôstojníci v hodnosti podplukovníkov a odv iedli ich do jednej z väčších miestností. Boli upozornení, ako sa majú počas t ransportu domov chovať. Taktiež im pripomenuli, že budú cestovať v civilných v lakoch, a zakázali im taktiež nadväzovanie stykov s cudzími osobami. Nakoniec jeden z dôstojníkov im povedal, že majú za úlohu ich dopraviť na rusko-slovens ké hranice.
Moskvu opustili 21. marca 1955. V ich vagóne nebol ani jeden civilný Rus. Na r aňajky, obedy a večere ich dôstojníci vodili do jedálneho vozňa, keď tam už ne bolo žiadnych civilov. Vodili ich na trikrát po dvadsiatich ľuďoch. PO DESIATI CH ROKOCH MAL PÁN TUNÁK ZNOVU MOŽNOSŤ JESŤ PRÍBOROM. BOL TO PRE NEHO VEĽKÝ NEZ VYK.
Druhú vec, ktorú pán Tunák zaregistroval, bol veľký rešpekt civilných osôb voč i všetkým dôstojníkom NKVD. Na str. 177 takto na to spomína: - "Poznal som v t om niekoľko dôvodov, prečo tomu tak bolo. Príslušníci NKVD BOLI HLAVNÍ VYKONÁV ATELIA VŠETKÉHO ZLA V MENE SVOJEJ NEOMEDZENEJ MOCI. BOLI TO ONI, KTORÍ ZATÝKAL I ĽUDÍ, ODPOČÚVALI TELEFONICKÉ ROZHOVORY, ŠPEHOVALI, ROZHODOVALI O VÝŠKE TREST U, FYZICKY A PSYCHYCKY LIKVIDOVALI ĽUDÍ.
A tento strach mal aj čašník, ktorý nás obsluhoval, lebo som videl aký bol ner vozný, roztržitý, ako sa mu triasli ruky, keď nás obsluhoval v prítomnosti dôs tojníkov NKVD."
V Kyjeve ich vagón pripojili k súprave, ktorá smerovala do Ľvova. Po príchode do tejto stanice mali dlhšiu prestávku, no príčinu sa nedozvedeli. Vyšli až v nočných hodinách a cieľom ich cesty bol Užgorod. Odtiaľ pokračovali do Čopu. Po príchode im dôstojníci povedali, že majú vystúpiť a potom ich spočítali. Bo lo ich 69. Odviedli ich do budovy colnice, kde sa uskutočnil tzv. rozlúčkový a kt. Na str. 179-180 svojich pamätí takto pán Tunák spomína na túto chvíľu: - " V miestnosti sme boli namačkaní a podplukovník nám v úvode oznámil, že za krát ku chvíľu nás predajú našim úradom. "URČITE NEČAKÁTE ŽIADNE SLÁVNOSTNÉ UVÍTANI E A OVÁCIE. NEVIEM, AKO BUDETE VAŠIMI ORGÁNMI PRIJATÍ. S tým sa musíte vyrovna ť, nie je to v našej kompetencii."
Ďalej nám pripomenul, že sa vraciame po dlhšej dobe a na všetko, čo sme v Sovi etskom zväze zažili, MÁME ZABUDNÚŤ. "BUDE TO PRE VÁS NIELEN DOBRÉ, ALE AJ PROS PEŠNÉ." Potom nám prísnym hlasom povedal, ABY SME SA NEOPOVÁŽILI DOMA HOVORIŤ O TÝCH ĽUĎOCH, KTORÍ OSTALI V ICH TÁBOROCH. "Tento príkaz berte so všetkou váž nosťou A MUSÍTE MI TO PODPÍSAŤ. Nezabúdajte, že Československo spadá pod Sovie tsky zväz A STE NAŠOU GUBERNIOU. Keď nedodržíte podpísanie mlčanlivosti počíta jte s tým, ŽE NAŠE ORGÁNY MAJÚ MOŽNOSŤ VÁS SLEDOVAŤ AJ U VÁS DOMA. Pri nedodrž aní záväzku budete odvezení opäť ku nám."
Potom nás dôstojník prečítal všetkých podľa zoznamu a my sme to bez výnimky po dpísali. Ocitli sme sa nielen v nezávideniahodnej, ale aj tiesňovej situácii. Na jednej strane hranice Československa, od ktorého nás delilo niekoľko desiat ok metrov, na druhej strane sovietske územie na ktorom sa nachádzalo 69 mučení kov, KTORÍ BOLI DONÚTENÍ PODPÍSAŤ SVOJ ORTIEĽ. BOLI SI ISTÍ, ŽE PODPÍŠEME ČOKO ĽVEK, LEN ABY SME SA DOSTALI DOMOV."
Prvé kroky na pôde domoviny (podnadpis)
Dôstojníci ich vyviedli z budovy a zoradili po piatich. Stáli, a v očiach mali slzy. BOLI TO SLZY RADOSTI, SLZY VĎAČNOSTI HOSPODINOVI A SLZY NÁDEJE, ŽE ICH NEOPUSTIL A OCHRÁNIL OD VŠETKÉHO ZLÉHO.
Naši pohraničníci si podali ruky so sovietskymi dôstojníkmi a o niečom sa doho várali. Prevzali od nich nejaké dokumenty. Na slovenskej strane boli taktiež t raja dôstojníci ministerstva vnútra. Po jednom prechádzali cez hraničnú čiaru, tak, ako ich čítali zo zoznamu.
Podplukovník a ostatní dôstojníci im ešte pred tým, než sa vzdialili, povedali - DOVIDENIA OBČANIA, ŽELÁME VÁM VŠETKO DOBRÉ A ŠŤASTNÝ ŽIVOT. Šok, ktorí všet ci za túto krátku chvíľu prežili bol tak drastický, že boli nielen vyjavení, a le neboli schopní povedať ani slovo.
Naši dôstojníci ich doviezli k colnici, kde na nich čakali štyri väzeňské anto ny a osem samopalníkov. Jeden z nich, buď Ján Muroň, alebo Vojtech Malý, sa sl ušne opýtali, čo to má znamenať. Taktiež im povedal, že už nie sú žiadni väzni ale slobodní občania a odvolal sa na ruského dôstojníka.
Reakcia veliaceho dôstojníka bola nielen drastická, ale aj šokujúca. Hrubým a nevyberavým spôsobom začal na nich kričať, že keď ruský dôstojník im povedal ž e sú páni civili, TAK NECH IDÚ ZA NÍM A NEOTRAVUJÚ V ČESKOSLOVENSKU. ŽE BUDÚ R OBIŤ TO, ČO IM PRIKÁŽE A BUDÚ DRŽAŤ HUBU. Takto ich prijal slovenský dôstojník v hodnosti podporučíka na slovenskom území.
Keď sa proti tomu všetci ohradili, že takéto jednanie ich uráža, dôstojník zno vu začal na nich kričať - "Opovažujete sa robiť rebéliu? Zakazujem vám čokoľve k rozprávať, lebo ináč vám ukážem!"
Osem samopalníkov ich hlavňami nastrkalo do zelených antonov a do každého auta si sadli dvaja. Snažili sa medzi sebou polohlasne rozprávať, ale vojaci ich z ačali okrikovať, aby zavreli papule, lebo im k tomu pomôžu. Viacerí z týchto b ývalých väzňov začínali mať pocit, či nebudú násilne odvlečení na ďalších desa ť rokov v slovenských koncentrákoch.
Príchod do Košíc (podnadpis)
Neskoro večer dorazili k väznici v Košiciach. Bola pre nich prvou zastávkou na území Československa. Ozbrojení bachari ich z antonov začali vystrkovať ako n ejakých zločincov. Znovu všetci spoločne protestovali proti takémuto jednaniu. Bolo im odpovedané, že nemajú nikoho poučovať.
Potom ich nastrkali do dvoch veľkých ciel. Za pol hodiny sa otvorili dvere a v ošli dvaja civili. Starší z nich im začal vysvetľovať, prečo sa nachádzajú vo väzeňskej budove. Vraj je tu na návšteve prezident Antonín Zápotocký a ich obl ečenie sa podobá oblečeniu ruských vojakov, z čoho by mohlo nastať nedorozumen ie. Preto vraj musia dva dni stráviť v týchto priestoroch.
Keď zistili, že sa jedná o riaditeľa väznice, sťažovali si mu na správanie bac harov. Ospravedlnil sa im s tým, že boli informovaní, že zo Sovietskeho zväzu majú eskortovať do Československa 69 väzňov. Zistil to až vtedy, keď dostal ic h dokumenty, z ktorých sa dozvedel, že sa nejedná o žiadnych väzňov. Tí mu ovš em na oplátku povedali, že nehovorí pravdu.
Pokračovanie v budúcom čísle
Spomienky Pavla Tunáka spracoval:
Vladimír PAVLÍK