--------------------------------------------------------------------------------
Autor: Pavlík Vladimír
Název: Prežil by Dušan Sĺobodník gulagové peklo Pavla Tuňáka ?
Zdroj: NN Ročník........: 0005/019 Str.: 000
Vyšlo: . . Datum události: . . Rok: 1995
--------------------------------------------------------------------------------
Úplný obsah:
-----------
PREŽIL BY DUŠAN SLOBODNÍK GULAGOVÉ PEKLO PAVLA TUNÁKA? 14. časť
Prvé pocity (podnadpis)
Keď pán Tunák zaspal, jeho matka oznámila najbližším susedom, že jej syn sa vr átil z ruských gulagov. Táto zvesť sa potom rozšírila po širokom okolí - od Ky súc po Čadcu. Medzitým prišli aj dve nevlastné sestry z Bratislavy a Ružomberk a. Zo šiestich nevlastných sestier bola jedna vydatá a ostatné boli slobodné. Nevlastný otec ho prijal so zmiešanými pocitmi, čo aj cítil z jeho správania. Na druhý deň išiel navštíviť bratov nebohého otca, ktorí žili so svojimi rodin ami v Turzovke. Jeden robil školníka a druhý bol majstrom na železnici. Privít ali ho veľmi srdečne a darovali mu nejaké šaty a topánky, hoci mali dosť staro stí, aby uživili svoje rodiny. Postupne takto ponavštevoval všetky rodiny v Tu rzovke. Potom sa bol prihlásiť na okresnej správe ZNB, vybavil si občiansky pr eukaz a trvalý pobyt.
Nástup do zamestnania (podnadpis)
Na začiatku druhého týždňa na doporučenie manžela od jeho sestrenice sa zamest nal na miestnej pile. Pred prijatím musel ešte absolvovať zdravotnú prehliadku u závodného lekára Miroslava Stančeka. Keď sa u neho v ordinácii vyzliekol, d oktor sa na neho krátku dobu díval, a povedal mu, že vyzerá veľmi zle. Na str. 197-198 svojich pamätí spomína takto na tieto chvíle: - Pán Tunák, vyz eráte veľmi zle, čo ste v tom Rusku vlastne jedol? Hádam nie len švábov a šten ice, keď ste taký vychudnutý. Odpovedal som na jeho otázku a hovorím mu - "Pán doktor, ani švábov, ani štenice, ale potkanov a nestrávený ovos z konského tr usu a zemiakové šupy."
Doktor mi potom povedal, že roboty na pile je dosť, no ja by som potreboval as poň mesačný odpočinok, alebo ísť do sanatória. Usmial som sa na neho a hovorím mu, že potrebujem si zarobiť peniaze, lebo nemám na seba skoro žiadne oblečen ie. Moji rodičia tiež majú problémy a ja sa nemôžem nechať živiť od nich. Dokt or so mnou súhlasil a povedal mi, že budem niekoľko mesiacov dostávať glukózu v inekciách.
V zamestnaní bol zaradený do partie, ktorá vozila dosky do sušiarne a na sklád ku k expedícii. Ľudia sa k nemu chovali rôzne. Jedni ho ľutovali, a stále mu h ovorili, ako to všetko mohol prežiť. Postupom času otázky boli stále intenzívn ejšie a ľudská zvedavosť nepoznala hraníc.
Jeho chovanie nebolo vôbec vyberané, keď ho niečo rozčúlilo, začal po rusky na dávať. Nebral ohľad na to, či sa jednalo o muža, alebo ženu. Najčastejšie použ íval tie nadávky, akými ich častovali v ruskom zajatí. Vôbec sa za to nehanbil , lebo obrazne povedané, ON SA TOTIŽ UŽ HANBIŤ ZABUDOL. Nedokázal sa preorient ovať na vtedajšie podmienky života.
Žil v neustálych predstavách, ŽE ĽUDIA OKOLO NEHO SÚ V+ZNI, ako bol ešte doned ávna on sám. Keď mu sestrenica Terka takéto správanie vyčítala, tak jej poveda l, že je blbá a má sa starať sama o seba. AK S ODSTUPOM ČASU NA TOTO DNES SPOM ÍNA, SÁM PRED SEBOU SA HANBÍ, AKO SA MOHOL TAKTO SPRÁVAŤ.
Pod dohľadom ŠtB (podnadpis)
Neskôr bol niektorými svojimi spolužiakmi upozornený, že nielen na pracovisku, ale aj mimo neho, je sledovaný tromi príslušníkmi ŠtB. Taktiež si zistil, že aj niektorí tzv. jeho priatelia ho udávajú. Preto im aj do očí povedal, či by to robili aj vtedy, keby prežili všetky tie muky a utrpenie, ktoré on sám zaži l na vlastnej koži. Tiež im pripomenul, či judášske peniaze ktoré za takéto ud ávania dostávajú, ich nepália. V týchto chvíľach si často spomínal na varovné slová ruského dôstojníka, pred ich predaním na československé územie. Koncom apríla po návrate z roboty domov našiel dopis na jeho meno, no bez odos ielateľa. Po otvorení obálky zistil, že sa má dostaviť na oddelenie ŠtB do Žil iny za účelom súkromného jednania. Po príchode na dotyčné oddelenie ho ponukli americkými cigaretami a začali mu "mazať med okolo úst."
Rozprávali mu, že vedia koľko vytrpel, že má problémy v zamestnaní a že by mu chceli pomôcť. Dostal ponuku, aby robil u nich tlmočníka rôznym delegáciam a z ájazdom chodiacim do Sovietskeho zväzu. Taktiež mu navrhli aj druhú alternatív u, že pokiaľ by mal záujem, mohol by po krátkom kurze nastúpiť do moskovského vysielania pre Československo. Pán Tunák to však odmietol.
Problémy s ruskými návykmi (podnadpis)
V rodičovskom dome bolo veľmi tesno a rodičia mu dávali najavo, že by sa mal o ženiť. Oponoval im, že nemá žiadne peniaze, že je chudobný ako kostolná myš. R odičia mu tvrdili, že po nebohom otcovi zostalo kúsok pôdy a polovička domu. K eďže nechcel s rodičmi mať nepríjemnosti, rozhodol sa, že si začne hľadať neve stu.
Nemal to ovšem jednoduché. Jeho chovanie bolo veľmi divoké a v okolí ho začali prezývať - divoký pobláznený Rus. Na str. 209-210 svojich pamätí pán Tunák o tom píše: - Dievčatá sa mi zďaleka vyhýbali. S odstupom času som si musel priz nať, že mali pravdu.
Pri nákupoch v obchodoch som sa nikdy nepostavil do radu, vždy som išiel priam o k pultu. Keď ma ľudia na to upozornili, tak som im sprosto v ruštine vynadal . Vôbec som sa za to nehanbil, lebo som si nedokázal uvedomiť, že to nie je an i kultúrne, ani ľudské. BOL SOM TAK NAUČENÝ A TIETO ZLOZVYKY HRUBOSTI A NETOLE RANTNOSTI K DRUHÉMU SOM SI NEMOHOL ODVYKNÚŤ, HOCI SOM SA O TO SNAŽIL. Niektorí ľudia sa ma snažili pochopiť a podľa toho sa ku mne aj správali. Tá druhá sku pina mi moje správanie opätovala. Nemal som to skutočne ľahké. Odchod do Vítkovíc (podnadpis)
V roku 1956 rozviazal pracovný pomer so svojim zamestnavateľom a odišiel do VŽ KG. Po troch mesiacoch si urobil zvaračský kurz. Jeho zárobok bol o 1.500 Kčs väčší ako v Turzovke na pile, ale pracoval 12 hodín denne. Bol pridelený do ko lektívu, kde bolo 99 percent komunistov.
Keď sa dozvedeli, že strávil 10 rokov v ruských gulagoch, provokatívne sa ho z ačali pýtať, koľko tam zarábal, koľkokrát denne dostával stravu, kde spával, k de pracoval a s akou technikou. Na toto sa najviac vypytovali Václav Zezula, F rantišek Novák, Ján Petráš a vedúci závodu Ing. Jozef Březina. Radoví robotníc i a členovia strany nemohli pochopiť, ako je možné, že o Sovietskom zväze sa v novinách, časopisoch, knihách a propagačných materiáloch píše ako o najvyspel ejšom štáte sveta a zrovnávali to s tým, čo počuli od neho.
Keď vyzvedá komunistický udavač (podnadpis) Začiatkom roku 1958 si pána Tunáka zavolal vedúci závodu 6. Ing. Jozef Březina a veľmi zdvorilo ho privítal. Na stole bolo bohaté pohostenie, zahraničný alk ohol, americké cigarety a brazílska káva. Od začiatku mu to pripadalo presne v tých intenciách, ako na ŠtB v Žiline.
Hneď sa ho opýtal či je rád, keď sa po takej dlhej dobe vrátil domov. Odpoveda l mu, že aj on by bol rád, keby bol na jeho mieste. Ako sa neskôr pán Tunák do zvedel, dotyčný vedúci takto konal na príkaz KNV a okresnej prokuratúry. Potom sa ho začal vypytovať aká technika sa používala pri prácach v gulagoch, aká j e tam kultúra, ako tam žijú ľudia atď. Pán Tunák mu odpovedal podľa pravdy, to znamená, ako to on zažil a videl na vlastné oči.
Prechod na baňu Hlubina (podnadpis)
Keď neskôr zistil, ako vedúci Březina ukradol v závode 25 metrákov cementu, kt oré použil na svoju garáž, tak to verejne vykričal pred celým kolektívom. Samo zrejme, že sa stal nepohodlným a tzv. čiernou ovcou. Stál pred vážnym rozhodnu tím ako ďalej. Vyriešil to definitívnym odchodom z VŽKG a na nábor nastúpil do bane Hlubina. Bol pridelený do razičského kolektívu predáka Stanislava Reka. Aj tu sa stretával s neustálymi otázkami na život v Sovietskom zväze. Chlapi s i ho doberali, prečo sa neprihlási na zájazd do tejto zasľúbenej krajiny. Odpo vedal im asi v tom zmysle, že aj tak by sa nemohol dostať tam, kam by chcel, l ebo v Sovietskom zväze sú pre zájazdy dopredu vyznačené trasy. Komunistická pomsta (podnadpis)
Komunisti z bývalého pracoviska vo Vítkoviciach sa rozhodli, že pánu Tunákovi sa pomstia. Iniciátorom tejto akcie bol vedúci závodu 6. Ing. Jozef Březina. A ktívne mu pomáhali súdruhovia Novák, Zezula, Petroš a Grygar.
Osem dní pred Vianocami roku 1958 dostal predvolanie na Okresnú prokuratúru a oddelenie ŠtB v Ostrave. V určený deň sa tam dostavil. Vyšetrovateľ mu oznámil , že prišlo na neho udanie, že hanobil Sovietsky zväz a jeho zriadenie. Pán Tu nák oponoval, že pokiaľ hovorí o skutočnej realite ktorú prežil, nemôže sa jed nať o hanobenie.
Vyšetrovateľ sa ho taktiež opýtal, či bol v Brodku u Přerova a hovoril s Frant iškom Hanákom. Keď mu odpovedal že ano, že je to jeho strýko, vyšetrovateľ mu povedal: - NO VIDÍTE, MÁME OD NEHO HLÁSENIE, ŽE STE HANOBIL ŠTÁTNE ZRIADENIE S OVIETSKEHO ZV+ZU A VIEDOL ŠTVAVÉ REČI PROTI NÁŠMU SPOJENECTVU. Ďalej sa ho opýtal, či bol v Přerove na návšteve u Hany Štajnigerovej. Keď pov edal že ano, že je to jeho sestrenica, vyšetrovateľ mu povedal: - TAK VIDÍTE, PÁN TUNÁK, AJ ONA POSLALA NA VÁS UDANIE.
Potom mu vyšetrovateľ oznámil, že po Vianociach ho ešte zavolá. Pri odchode mu pripomenul, že keby nebol tvrdohlavý a bol by prijal ich ponuku, ktorú mu dáv ali v Žiline, nemusel mať tieto problémy. Po ceste domov rozmýšľal, čo asi vie dlo niektorých jeho rodinných príslušníkov k tomu, že podávali na neho udania. Koncom januára 1959 ho vyšetrovateľ znovu predvolal. Výsluch trval niečo cez h odinu. Prečítal mu všetok materiál a požiadal ho, aby to podpísal. Odpovedal m u, že podpíše len vtedy, keď si dokumenty preštuduje osobne. Bolo mu to odmiet nuté. Posledné vety vyšetrovateľa už ani nevnímal. Premýšľal o tom, čo mu ešte v ruských gulagoch veštil jeho priateľ Ibrahim a musel konštatovať, že všetko sa napĺňa presne tak, ako mu to hovoril.
Dokončenie v budúcom čísle
Spomienky Pavla Tunáka spracoval:
Vladimír PAVLÍK